Dogmatika/Osoby v Bohu: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
|||
Riadok 61:
Toto chápanie osoby je aplikovateľné na rozličné racionálne bytosti telesné i duchovné (Boh, anjeli, ľudia). Vychádzajúc z tohto ponímania osoby, Boh je iba jediná osoba, keďže je iba jedinou substanciou.
==Dogma Najsv. Trojice v prameňoch Božieho zjavenia==
Náznaky Trojosobnosti Boha v Starom Zákone
Starý Zákon nepoznal dogmu Najsv. Trojice. Starozákonné zjavenie je iba tieňom /Heb 10,1/ Novozákonného zjavenia, preto nemôžme od neho očakávať jasné zjavenie tajomstva Najsv. Trojice. Teológovia sa zhodujú v tom, že dogma Nasv. Trojice bola v SZ iba naznačená. Za takéto náznaky považujú najmä:
Boh častejšie hovorí o sebe v pluralnej forme. (Gen 1,26): “Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný!” Por. 3,22, 11,7. Otcovia chápali tieto miesta vo svetle nz. Zjavenia tak, že prvá osoba oslovuje druhú alebo druhú a tretiu. Por. Irenej, Adv. Haer. IV 20,1. Pravdepodobnejší výklad je ten, že plurálnou formou oslovuje Boh sám seba (plurale deliberativum, nie maistaticum – F. Ceuppens).
Anjel Jahveho býva v stz. Teofaniách nazývaný Jahve, El a Elohim a zjavuje sa sám ako Elohim a Jahve. Tým je naznačené, že sú dve osoby, ktoré sú Bohom: jedna, ktorá posiela a druhá, ktorá je poslaná. Por. Gn 16, 7-13, Ex 3,2-14. Starší otcovia rozumeli pod pojmom Anjel Jahveho so zreteľom na Iz 9,6 (magni angelus podľa Septuag.).a Mal 3,1 (angelus testamenti), Logos. Neskorší Otcovia, zvlášť sv. Augustín a scholastici predpokladali, že Logos užíval prostredníctvo stvoreného anjela.
Mesiášske proroctvá predpokladajú rozdiel osôb v Bohu tým, že náznakovo ohlasujú a vyhlasujú Bohom poslaného Mesiáša za Boha a Božieho Syna. Ž 2,7: „Pán riekol mi: Syn môj si ty, ja som ťa dnes splodil.“ – Iz 9,6: „a bude kniežatstvo na pleci jeho a bude nazvaný: Zázračný radca, Boh mocný, Otec večný, Knieža pokoja.“ Iz 35,4: „sám príde a spasí vás.“ Por. Ž 109,1-3; 44,7 ;Iz 7,14 (Emanuel = Boh s nami); Mich 5,2.
Sapienciálne knihy prestavujú Božiu múdrosť ako hypostázu, vedľa Jahveho. Od večnosti vyšla z Boha (podľa Prís. 8,24n: zrodením) a spolupôsobí pri stvorení sveta. Por. Prís. 8,22-31; Sir 24, 3-22; Múdr. 7,22-8,1; 8,3-8. Vo svetle nz. zjavenia (Jn 1,1nn; Heb 1,3) môžeme vidieť v stz. múdrosti poukaz na božskú osobu Logosa.
Starý Zákon častejšie hovorí o „Duchu Božom“ alebo o „svätom Duchu“. Tu sa však nemyslí božská osoba, ale „z Boha vychádzajúca sila, ktorá dáva život – prepožičiava silu, osvecuje a pobáda k dobrému“ (P. Heinisch). Por. Gn 1,2; Iz 11,2; 42,1; 61,1; 63,10; Ez 11,5; 36,27; Joel 2,28; Ž 32,6; 103,20; 138,7; 142,10; Mudr.1,5.7. Vo svetle nz. zjavenia mnohé z týchto miest vzťahovali Otcovia a liturgisti na osobu Ducha Sv., zvášť Ž 103,30; Múdr 1,7; Iz11,2; Ez 36,27; Joel 2,28. Por. Sk 2,16n.
Náznak troch božských Osôb niektorý videli v tzv. trishagion u Iz 6,3 a trojosobnom kňazskom požehnaní v Nm 6,23n. Treba však mať na zreteli, že číslo 3 je v SZ výrazom stupňovania. V Ž 32,6 vedľa Jahveho sa spomínajú jeho slovo a duch; v Múdr. 5,17 jeho múdrosť a jeho svätý Duch. Slová múdrosť a duch sa však neobjavujú ako osoby vedľa Jahveho, ale ako sily alebo účinky Boha.
Sú pochybné pokusy odvodzovať kresť. Vieru v Najsv. Trojicu z neskorej židovskej teológie alebo židovskohelenistickej Filonovej náuky o Logu. Tzv. „Memra Jahve“, t.j. Slovo Božie a „svätý Duch“ sú v židovskej teológii opisy mena Jahve a nie božskej osoby vedľa Jahveho.
Filón bol alexandrijský žid, nar. 20 pr. Kr. Podľa neho sú bytosti ontologicky usporiadané takto: najvyšším stupňom je Boh sám, na 2. mieste je Logos, na 3. mieste je stvoriteľská sila, 4. mieste moc vlády, na 5. mieste moc dobročinná, na 6. mieste trestná, na 7. mieste svet alebo kozmos. Podľa Filóna je Logos slovo Božie, obraz vecí, ktoré stvoril, sila, ktorá všetko oplodňuje a skrze ňu všetko trvá a ako duša, ktorá preniká svet, všetko oživuje a zhromažďuje v jedno. Filón tu spája alebo modalizmus alebo sururdinacianizmus, ale nie Trojicu. Filónov Logos je Boží nástroj pri stvorení sveta; hoci je označovaní ako prvorodení Syn Boží a ako druhý Boh, treba ho chápať len ako personifikáciu božských síl. Logos Filónov a Logos sv. Jána sú postatne rozdielni. „Filónov Logos je v základe pojmom pre pôsobiace sily Božie vo svete, aj keď sa mnohokrát javí ako osoba; Logos sv. Jána je však Boží Syn, večný a tej istej podstaty, teda celkom osoba“. ( A. Wikenhauser, Das Ev. Nach Johannes, RE 1948,47).
Záver
Proroctvá a výroky o osobnej Múdrosti, o osobnom Slove, o Mesiášovi a Synovi Božom, v Starom Zákone neboli spojené a sústredené v jednej osobe. Spojil ich v sebe až Ježiš Kristus, Syn Boží, ktorý sa stal človekom a ako Boží Mesiáš prišiel spasiť svet. V celom SZ sa zdôrazňuje prísny monoteimus a spomenuté miesta v Písme Sv. sú iba vzdialenou prípravou pre zjavenie tajomstva Najsv. Trojice v Novom Zákone.
To je neustála systematická konjunkcia medzi poslaním Syna a poslaním Ducha Svätého a taktiež rozlíšenie medzi nimi, ktoré nás privádza k poznaniu a rozpoznaniu aj u druhého poslania niekoho, kto je Boh poslaného od toho kto je Boh. A zároveň Boh neprestáva byť trvale označovaný ako jediný. A tak to, čo v Starom zákone bolo iba personifikáciou stáva sa vo svetle Kristovom personalizáciou.
Podobne SLOVO a MÚDROSŤ v Kristovi možno chápať ako Božskú OSOBU. Rozlíšenie medzi misiou (poslaním) Ducha Svätého a jeho jednotou s Kristom je obzvlášť vyjadrená u sv. Jána (por. Jn 14,16-17.26). teológ nehľadá a nepredpokladá, žeby našiel v texte Starého zákona explicitné vyjadrenie osobného rozlíšenia medzi Synom a Duchom Svätým, prenechajúc exegétovi slobodu i zodpovednosť a nebude zo svojho hľadiska zavrhovať ani takýto názor: “Pavol sa veľmi málo zaoberá metafyzickou otázkou vzťahu medzi Bohom, Kristom a Duchom Svätým.”
Pavol však hovorí o Duchu Svätom, ako o bytosti odlišnej od Otca i Syna.
U Jána, ako aj u Pavla a v Skutkoch sú Duchu Svätému pripisované osobné akty:
Sk 13,2; 15,28; 20,23; 21,11; 1 Kor12,4-11; Jn 14
Toto nás vedie k tomu, aby bol Duch Svätý pokladaný za samostatnú osobu.
Máme povedať spolu s Paylorom, že Trojica nebola vyslovene zjavená?
Je jasné, že trojičné formulácie, ktorými si Cirkev trojičnú náuku postupne definovala neboli zjavené, dokonca ani termín “trojica”.
To čo však bolo zjavené je, že Otec, Syn a Duch Svätý sú medzi sebou odlíšení a každý z nich je Boh (pri neustálom, jednoznačnom zachovaní absolútneho monoteizmu).
Dogma o Trojici nie je ničím iným, než spracovaním týchto zjavených dát. Tieto dáta boli predmetom viery prvotnej Cirkvi a sú tiež zozbierané a usporiadané v trojičnej dogme, ktorá je predmetom našej viery.
[[Kategória:Dogmatika]]
==Príprava trojičného tajomstva==
| |||