Katechéza/Nezaradené do kategórií: Rozdiel medzi revíziami

zákon je aktuálna vôľa kohosi (človeka, Boha)

1. ĽUDSKÝ

 biologický

 genetický

myslenie - dedukcia a indukcia, analýza a syntéza

b. morálny

Prikázanie neznamená v tomto prípade obmedzenie (ako tomu môže prísť u ľudského zákona). Božie prikázania sú totožné s celým večným Božím zákonom. I desatoro Božích prikázaní je len vonkajším vyjadrením prirodzeného morálneho zákona, ktorý je súčasťou našej prirodzenosti. Prikázania nejdú proti nám ale sú len vyjadrením toho, čo je nám prirodzene vlastné, čo smeruje k nášmu zdokonaleniu, zavŕšeniu, k nášmu dobru.

 

Je našou najvnútornejšou tendenciou, ktorá je inštinktívna tendencia k vlastnému dobru. Je to sklon získať a vlastniť dobrá. Chcieť dobre sebe samému. Mať sa dobre. Byť šťastný.

Človek zisťuje vo svojom živote rozličné spôsoby, ako si dobrá zadovážiť. Ak mu tieto dobrá niekto poskytuje, vytvára si k nemu pozitívny vzťah. Čím viac mi niekto takéto dobro poskytuje, tým pozitívnejší je môj vzťah k nemu. A platí to i naopak. Ak je niekto, kto ma o moje dobrá oberá, vytváram si k nemu negatívny vzťah. Tieto vzťahy môžeme právoplatne označiť ako láska a nenávisť. Človek teda miluje preto, aby niečo získal, nadobudol. Tento typ lásky sa nazýva gréckym slovom EROS. Je to láska prameniaca zo základného inštinktu. Je to jediný možný typ lásky, ktorou sú schopné milovať stvorenia (teda anjeli i ľudia).

2. v blížnom milovať Boha

 „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.“ alebo „kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár vody studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu“ (Mt 10,42)

 „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,44-45)

láska

 prirodzená

 nadprirodzená (charitas)

 k sebe

 k blížnemu

 Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. (Mt 6,1-3)

charitas je súčasťou lásky eros

ako Pánovi a nie ako ľuďom = charitas

dostanete za odmenu dedičstvo = eros

 Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. (Mt 5,6)

 Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť. Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. (Mt 5,11-12)

Kde je zárodok toho, že sa Stalin dopustil toľkých zločinov voči svojmu vlastnému ľudu? Otcom ruského teroru, totalitarizmu a bezohľadnosti bol: Lenin.

«Bývalý generál sovietskej Štátnej bezpečnosti KGB Dimitrij Volkogonov je otrasený. V prísne tajných archívoch označených "Tajné na večné časy" našiel 3700 dokumentov, ktoré usvedčujú zakladateľa Sovietskeho Zväzu V. I. Lenina z neslávneho "otcovstva" boľševického teroru.

20. apríla 1918 zasadalo v Moskve za Leninovho predsedníctva politbyro ruských boľševikov. Uznieslo sa, že v meste Uchta bude zriadený koncentračný tábor pre 10 až 20 tisíc ľudí. V rozhodnutí podpísanom Leninom, určenom politickému komisárovi v Uchte, sa doslova hovorí: "Proti kulakom a kňazom musí byť rozpútaný nemilosrdný teror. Je nutné ich izolovať v koncentračnom tábore mimo obvodu mesta..."

O dva mesiace neskôr podpísal Lenin rozhodnutie o postupe boľševikov v obvode Tambov. "Ak budú nájdené zbrane, bude najstarší pracujúci rodiny bezodkladne zastrelený. Rodinu, ktorá ukrýva banditov, musia deportovať. Jej majetok skonfiškovať. Najstarší pracujúci rodiny bude bez dlhého rokovania zastrelený. Tento rozkaz sa musí bezodkladne a bez milosti uskutočniť."

Po prvej vlne nútenej kolektivizácie v rokoch 1921-22 bolo približne 25 miliónov obyvateľov ohrozených smrťou hladom. V Rusku dochádzalo k prípadom kanibalizmu. "Zdochliny boli pochúťkami," napísal vtedy patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi Tichon. Lenin našiel "východisko". Nariadil, aby všetky cenné predmety z 80 tisíc ruských chrámov "skonfiškovali". Zo zisku z ich predaja sa malo nakúpiť na západnom zahraničí obilie. Dňa 4. marca 1922 sa na Leninov návrh politbyro uznieslo, že kňazov potrestajú trestom smrti. O týždeň neskôr žiadal Lenin, aby ho pravidelne informovali, ako akcia proti cirkvi a kňazom prebieha. A výsledok? K 1. novembru 1922 zabavila Čeka, predchodkyňa povestnej KGB, 610 kilogramov zlata, takmer 450 tisíc kilogramov striebra a 35670 kusov diamantov. Generál Volkogonov: "V celej krajine prebiehali teroristické akcie Čeky proti Cirkvi a kňazom. V noci sa uskutočňovali hromadné popravy. Zavraždených kňazov hádzali do riek a priepastí..."

Odhalenie o Leninovom "otcovstve" boľševického teroru pôsobilo v Rusku ako bomba. Potvrdilo totiž, že ešte ďaleko hroznejší krvavý kúpeľ - iba v tridsiatych rokoch bolo popravených alebo prišlo o život v táboroch GULAGu deväť miliónov osôb - ktorý ľudu vtedajšieho Sovietskeho zväzu pripravil J. V. Stalin, bol iba dôsledkom toho, čo začal Lenin. Muž, ktorého doteraz mnohí považovali za rozvážneho štátnika a politika...

Boh je dobrý a je i všemohúci. Práve preto stvoril anjelov, práve preto stvoril nás, ľudí. Stvoril nás na svoj obraz, takých, aký je on: dal nám rozum a slobodu. V tom spočíva jeho láska. A tá láska siaha až tak ďaleko, že nám nikdy nebráni konať slobodne, ani vtedy, keď konáme proti nemu, keď sa staviame proti jeho vôli. Keď teda prinášame do sveta zlo, zneužívame tak moc, ktorú nám dal nad stvoreným svetom. A v tom je naša zodpovednosť. Boh nestvoril zlo a nestvoril ani peklo. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem, čítame vo sv. Písme. Nikde sa nehovorí, že by Boh stvoril peklo. Nie je to teda Boh, ktorý hádže človeka do pekla. Človek si ho vytvára sám a sám sa doň môže svojimi skutkami vrhnúť. Je to vtedy, keď koná proti Božej vôli. Božia vôľa totiž je, aby bol každý spasený. Ak niekto prechádza križovatkou na červenú a zrazí ho auto, nemôže za to obviňovať toho, kto vymyslel semafór. Za svoje nešťastie je zodpovedný on sám, a nie ten, kto ho semafórom varuje. Je preto nezmyslom obviňovať Boha z toho, že stvoril peklo, aby doň mohol človeka uvrhnúť. Práve naopak, Boh človeka vo svojej nesmiernej láske varuje, aby sa nevrhol do zatratenia. Ono totiž nie je pre nikoho pripravené. Na jeho výstavbe sa podieľa každý osobný hriech, a jeho trpkú predchuť človek často prežíva už v tomto živote.

Boh je láska. A všetko jeho úsilie je zamerané na naše šťastie. On si nás všetkých ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme s ním prežívali večnú blaženosť. Avšak to predpokladá náš slobodný súhlas. Preto nás obdaril rozumom a dal nám slobodnú vôľu. Môžme si vybrať všetko, teda Boha, alebo nič, prázdnotu, zlo, zatratenie. Ak človek prijíma Božiu vôľu, volí si najväčšie dobro, ktoré možno prijať. Zlo teda nevládne nad svetom a Boh nie je bezmocný voči nemu. Ono je len dôkazom ľudskej slobody, zneužitej hriechom.

Fyzické utrpenie

 choroby: slabosť, nevládnosť, nemôcť chodiť, hýbať sa, nespavosť

 hlad, smäd

 zrak - slepota, slabozrakosť, nevidieť z akéhokoľvek dôvodu: tma, hmla...

Okrem fyzického utrpenia človek zakusuje tiež tzv. morálne utrpenie.

Morálne utrpenie.

 Iz 38,1-3

 Gn 15,16; 37,33-35 2Sam 19,1

 Tob 10,1-7 Jer 6,26 Am 8,10 Zach 12,10

 Gn 15,2; 30,1 1Sam 1,6-10

 Ž 137

 Ž 22,17-21 Jer 18,18

 Jób 19,18; 30,1.9 Ž 22,7-9; 42,11; 44,16-17 Jer 20,7 Iz 53,3

 Ž 22,2-3; 31,13; 38,12; 88,9-19 Jer 15,17 Iz 53,3

 Ž 51,5 Iz 53,3-6 Zach 12,10

 Ž 73,3-14 Kaz 4,1-3

 Jób 19,19 Ž 41,10; 55,13-15 Jer 20,10 Sir 37,1-6

 Ž 44,10-17; 77,3-11; 79,11; 89,51 Iz 22,4 Jer 4,8; 13,17; 14,17-18 Ez 9,8; 21,11-12 Dn 3,31-40; 9,16-19

 Iz 38,13; Jer 23,9; Ž 31,10-11; 42,10-11

• Moje srdce je plné trpkosti a celé vnútro doráňané. (doslovne: rozhorčovalo sa moje srdce a bodalo ma v ľadvinách )

 Jób 16,13; Nár 3,13

 Nár 2,11

• Oči mám zoslabnudé od sĺz, vnútro mám rozbúrené, pečeň sa mi na zem rozteká pre skazu dcéry môjho ľudu, že nemluvňa i dojča hynú na uliciach mesta.

 1Sam 1,8 Jer 4,19 Jób 30,27 Nár 11,20

Iné typy utrpenia

Nejde o fyzické ani morálne. Často sú subjektívne. Niekedy sú pre človeka i trvalým zdrojom utrpenia: Tak napríklad človek trpí keď:

 musí robiť prácu, ktorá ho nebaví

 má strach pred skúškou, rozhodnutím

Čo je to zlo?

Človek trpí vždy, keď zakusuje nejaké zlo. Skúsenosť zla je na koreni utrpenia. Čo je to zlo?

 

 

 

Komu vzdávať kult a aký?

Kult môže byť:

1. absolútna: Panna Mária

2. relatívna: jej vyobrazenia

4. prikázanie

- Ex 20.12

1. sme povinní aj za cenu vlastného života pomôcť blížnemu, ak sa nachádza v ťažkom duchovnom nebezpečenstve - hrozba večného zatratenia

podmienky:

(príklad: pokrstiť zomierajúceho v prípade vojny, nákazy, infekcie...)

2. ak sa nejedná o prípad ťažkého duchovného nebezpečenstva, tak nie sme povinní pomôcť, ak by sme tým utrpeli veľkú škodu

- pohoršenie (druhého priviesť ku hriechu: nekresťanské zvyky, móda, piť pri každej príležitosti, pornografia, knihy a časopisy proti kresťanskej viere a morálke, verejná podpora takému zákonu v spoločnosti, ktorý odporuje Božiemu zákonu)

- spolupráca na zle

Jej základom je pravda a spravodlivosť.

1. Pravda

- zbytočná je však ponúkaná milosť, ak ju človek neprijíma, ak sa pre ňu neotvorí, neuschopní

- ontologicky je najskôr potencia (poníženosť) až potom actus (pôsobenie milosti)

• Boh pyšným odporuje, poníženým dáva milosť

- pyšní sa sami uzatvárajú, preto nič nedostávajú, myslia si totiž, že všetko majú, alebo že si to v prípade potreby zabezpečia sami, že sú sebestační, nezávislí na Bohu (vôbec nezomriete, naopak, budete ako Boh: Gn)

Poznať seba

Nato, aby sme sa stali poníženými, stačí, ak dobre spoznáme sami seba (= pravda). Ak sme pyšní, znamená to, že o sebe nič nevieme, nechceme vedieť, alebo, že klameme samých seba.

Príklad: Obyčajné bezcenné sklíčko na slnku žiari ako drahokam. Keď si však začne namýšľať, aké je nádherné (krásu pripisovať sebe, a nie svetlu, ktoré sa od neho odráža), začne sa vykrúcať, aby ho všetci na okolí dobre videli a obdivovali. Nakoniec sa zošmykne a spadne do blata. Tam sa ukáže, aká je jeho hodnota.

Základom poníženosti je uznať svoje chyby (= pravda). Nie však všeobecne (som hriešny, ako každý človek), ale uznať si konkrétne chyby (teraz toto som urobil zle a je to moja vina / pravdaže, ak je to pravda)

2. - prijať od iných poníženie (aj keby ma ponížili nespravodlivo, veď keby ma mali ponížiť spravodlivo, bolo by to oveľa horšie)

3. - netrápiť sa nad tým, že iní poznajú moje chyby, že som na niekoho urobil zlý dojem (trápiť by ma malo, keď som niekoho svojim správaním urazil, alebo pohoršil)

Falošná poníženosť:

1. * ponižovať sám seba pred inými, aby si o mne mysleli, aký som ponížený

- lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice

- veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný

 myslím si, že to, čo robím a hovorím ja, je lepšie než čo robia a hovoria iní

 chcem byť vždy a za každú cenu víťazom (nedokážem prehrať)

 nedávaj o sebe vedieť slovami ani gestami: všimnite si ma, aký som ponížený

 buď ponížený tak, aby si to iní podľa možnosti ani len nevšimli (napr. nebuď nešťastný z toho, že ťa iní ponížili, že poznajú tvoje nedostatky, že majú z teba zlý dojem, že ťa považujú za takého, za akého nechceš, aby ťa považovoali, že ťa ohovárajú...)

Ak je poníženosť charakteristickou známkou správania sa v evanjeliovom duchu, tak tá je zasa založená na úpromnom uznaní toho, čím sme. Úprimnosť bezpochyby pramení z poníženosti. Pýcha je naopak matkou pokrytectva. Pyšný človek nielen že je márnivým, lebo chce ukázať pred svetom svoje kvality, ale je tiež pokrytcom, pretože na to, aby nevypadal príliš úboho hľadá výhovorky a ospravedlnenia na svoje nedostatky. Neustále sleduje, čo si o ňom iní myslia a aby predišiel poníženiu predstavuje sa okoliu vynikajúcejším než v skutočnosti je. Ponížený človek nemá čo skrývať, nemá nad čím mudrovať, pretože vie, že zlo, ktoré urobil je jeho vlastné, zatiaľčo dobré urobil vďaka Bohu. Je teda úprimný, či inak povedané jednoduchý. Úprimnosť sa týka predovšetkým myšlienok a reči, jednoduchosť zasa jeho správania.

 

Pascal na to hovorí: Nechceme sa poznať takí, akí v skutočnosti sme. Máme strach zo seba samých, nechceme počuť pravdu ani od nás samých ani od iných. Nenávidíme pravdu o sebe a taktiež tých, ktorí nám ju hovoria. Následky toho sú, že s nami jednajú tak, ako my chceme, aby s nami jednali, neznášame pravdu - tak nám ju ukrývajú, vyžadujeme si, aby nám lichotili - lichotia nám, chceme byť podvádzaní a tak nás podvádzajú.

Toto je neúprimnosť a pokrytectvo voči nám samým, ktoré sa stávajú odrazovým mostíkom aj na pokrytectvo a neúprimnosť voči iným. Je to ovocie chorobného koreňa - pýchy. Chceli by sme žiť v predstavách iných fiktívny neskutočný vysnený život... bezprestania pracujeme na tom, aby sme v očiach iných boli lepší, avšak pritom zanedbávame to, čím sme v skutočnosti. Radšej sami vo svojom vnútri budeme zbabelí, len nech navonok zostane o nás povesť odvážnych.

Uznať o sebe pravdu akí sme, neznamená, že sme povinní prejavovať sa tak i navonok. Neznamená to, že máme pred všetkými ľuďmi dávať najavo naše nedostatky, morálne poklesky, či neresti. Aj toto žiaľ niektorí považujú za úprimnosť. Pravá úprimnosť však nespočíva jednoducho v tom, aby sme pred nikým nič neskrývali a pokojne žili tak ako doteraz. Máme si priznať, to, akí sme aby sme mohli navonok vystupovať takí, akí máme byť. A naše vonkajšie správanie bude prvým krokom k tomu, aby sme sa takými stali i vnútorne.

Tajomstvo (tajnosť), ako súčasť traktátu o pravde a pravdovravnosti.

Pravdovravnosť spočíva v tom, že navonok vyjadríme (rečou, alebo inými formami) to, čo myslíme vnútorne. Keď človek hovorí, musí hovoriť pravdu. V traktáte o pravdovravnosti však musíme vziať do úvahy, že existujú veci, ktoré poznáme a nosíme ich v srdci, ale nemôžme ich legitímne prejaviť navonok. Nemôžme vždy povedať všetko to, čo je pravdivé, hoci úprimne sme o pravdivosti týchto vecí presvedčení. Tie pravdy, ktoré sme povinní udržať utajené nazývame tajnosti (tajomstvá).

Konkrétnym prípadom by bolo:

Je dovolené v takejto situácii povedať nepravdu, teda klamať? Druhý krok, ktorý by sme mali urobiť, bude hľadať odpoveď na to, či je klamstvo vždy hriechom. A ak je hriechom, ako sa dostať z takýchto ťažkých situácií? Tretí a posledný krok bude napokon riešenie tejto otázky.

Tajnosť v jej osobnom a sociálnom význame

Osobné tajnosti a ich ochrana majú veľký význam nielen na dozrievanie a rozvoj osobnosti jednotlivca, ale aj pre spolužitie ľudí. Je na to viacero dôvodov. Len osoby, ktoré majú bohatý vnútorný život, ktoré nikdy úplne nevyjavujú, sú schopné hlbokého a nefalšovaného spoločenstva s inými.

 Príklady mnohých svätých nám ukazujú, že oni sa so svojim vnútorným životom delili často iba so svojim spovedníkom, prípadne na jeho žiadosť niektoré časti z toho publikovali.

To platí rovnako v manželstve. Isteže by manželia mali byť voči sebe otvorení vo vzájomnej dôvere. Ale aj v ich najintímnejšom spoločenstve musí mať vzájomná autokomunikácia svoje limity. Manželstvo, v ktorom jeden z manželov nemá, alebo nemôže mať žiadnu tajnosť voči druhému, sa môže zmeniť na manželstvo bez vzájomného rešpektu, pozbavené nezbytného odstupu (privo delle distanze necessarie), ukrátené o skutočnú a pravú dôveru a teda na manželstvo nudné, vystavené ohrozeniu.

 Totalitárne režimy špehujú úmysly a city, vyžadujú od ľudí, aby im neustále vyjavovali vnútorné postoje a vytvárajú tak situácie, v ktorých občania sú nútení konať proti svojmu prevedčeniu. Takýmito metódami však nikdy nemožno dospieť ku stabilnej spoločnosti, ale iba ku kolektivizmu, ktorý je násilne udržiavaný zvonka v prostredí neúprimnosti a nedôvery.

Druhá strana mince:

Pojem a rozličné druhy tajností

Z teologického morálneho hľadiska sa pod pojmom tajnosť rozumie stav vecí známy iba zainteresovanému, prípadne jednej, alebo niekoľkým iným osobám, ktorý treba udržať skrytý. Z objektívneho hľadiska je tajnosťou tento stav vecí sám o sebe, zo subjektívneho hľadiska je to zas povinnosť zasvätených, nevyzradiť nikomu to, o čom vedia.

 prísľub udržať v tajnosti (secretum promissum) - tu povinnosť dodržania tajnosti pramení z prísľubu toho, ktorý pozná stav vecí, ktorý navonok nie je známy. Prísľub môže byť jediným dôvodom tajnosti, alebo môže byť iba dodatkom, ktorý sa pridáva k prirodzenej povinnosti utajenia, ktorá existuje tak či tak.

 tajnosť zverená a spoznaná na základe vzájomnej dohody (secretum commissum) - v tomto prípade niekto zverí tajnosť inému pod podmienkou, že tento sa zaviaže nevyjaviť vec tretím osobám. Možno to urobiť explicitným spôsobom, ale aj implicitným. Implicitný je v prípade profesionálnej tajnosti. Ľudia zverujú svoje tajnosti napríklad lekárovi, kňazovi, advokátovi, alebo cirkevnému predstavenému, lebo vedia, že ich úrad ich zaväzuje dodržať tajomstvo (tajnosť), ktoré im bolo zverené. Vyžaduje to dôstojnosť ľudskej osoby, toho, ktorý sa zveruje, ako aj spoločné dobro, pretože keby neexistovalo profesionálne tajomstvo (tajnosť), mnohí by sa nikdy neobrátili na lekára, kňaza, advokáta atď., pričom by si radšej odopreli to, čo im právom patrí, zriekli by sa tak osobného rastu a niekedy i sociálneho pokoja. Profesionálne tajomstvo sa najvýraznejšie prejavuje v spovednom tajomstve. Toto viaže spovedníka, ako aj iných, ktorí počuli vyznanie hriechov v rámci sviatosti.

1. morálna povinnosť: zachovať vlastné osobné tajnosti

Napríklad:

Takýto spôsob konania by sa dal nazvať prostitúciou ľudskosti vlastnej osoby. Navyše sa tým môže spôsobovať verejné pohoršenie, ak ide o veci, ktoré nijako nebudujú.

2. morálna povinnosť: nik nemá právo vyzvedať sa tajnosti iných, jedine z veľmi vážnych dôvodov, v prípade, že príslušná osoba je k tomu oprávnená

Za určitých okolností sú oprávnení k takémuto vymáhaniu jeden z manželov voči druhému, rodičia a vychovávatelia voči osobám im zvereným, cirkevní predstavení alebo štátna autorita.

Takéto skúmanie je oddôvodnené ak ide o dobro toho, od ktorého sa vymáha vyjavenie stavu vecí, alebo o dobro tretích osôb, prípadne o spoločné dobro.

 Štát má tiež právo hľadať a odhaľovať skryté nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú zvnútra či zvonku pokoj a štátny poriadok.

Nie všetky prostriedky sú morálne legitimné na odhalenie tajnosti. Obzvlášť nie je dovolené uraziť dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá by nastala, keby sa rodičia, či cirkevná autorita pustila rovno do vyšetrovania tajnosti poza chrbtom osôb, ktoré im boli zverené. Ich prvoradou povinnosťou je pokúsiť sa vec vyjasniť v otvorenom rozhovore so synom, dcérou alebo podriadeným. Jedine v prípade, žeby sa v nich preukázalo vážne narušenie, alebo úplná strata dôvery, vtedy by mohli rodičia, či predstavení pristúpiť k skrytým formám vyšetrovania. Štátne autority nemôžu takmer nikdy od počiatku rátať so vzťahom vzájomnej dôvery s osobami vážne podozrivými a preto sa často musia priamo rozhodnúť o tajné vyšetrovanie záležitosti. Tak či tak ani oni nemajú nikdy právo používať prostriedky, ktoré vážne urážajú ľudskú dôstojnosť, alebo spôsobujú priam rozklad osobnosti, ako sú narkoanalýza, hypnóza, fyzické a psychické mučenie, takzvané «drogy pravdy» (truth drugs), ktoré navyše nikdy nemôžu zaručiť odhalenie pravdy.

Existujú však prípady v ktorých vyzradenie tajnosti môže byť dovolené, ba kde sa priam vyžaduje. V týchto prípadoch, ten, ktorého tajné veci vyzrádzame nemá žiadne právo obviniť nás z nespravodlivosti, alebo nedostatku lásky voči nemu. Dôvodom k vyzradeniu môže byť:

 dobro práve toho, kto má záujem na zachovaní tejto tajnosti.

 Vychovávateľ vie, že osoba jemu zverená chce vykonať nejaký významný krok, ktorý by u iných nebol nijako problematický, avšak tejto osobe by bol na škodu, pretože na to nemá (a vie o tom len on - vychovávateľ). Napriek tomu, že sa ho snaží od toho odhovoriť, osoba si nechce dať povedať. Napokon to (že, na to nemá - a prečo) vyjaví ostatným z kolektívu, aby ho od toho odhovoril tlak verejnej mienky.

 dobro toho, kto pozná tajnosť iného, alebo tiež dobro tretích osôb, ktoré nie sú ani predmetom, ani znalcami tajnosti.

 Manžel je neverný svojej manželke a ona o tom vie. Keďže jediný spôsob, ako predísť veľkým škodám pre seba i pre deti je vyjaviť túto jeho neveru, môže tak urobiť na príslušnom mieste: napr. pred súdom.

 keď lekár zistí u pacienta nákazlivú chorobu, ktorou sa môžu naifikovať iní. Pacient nemôže považovať vyjavenie tejto skutočnosti za nespravodlivosť. Podobne pri súde sa vyžaduje od svedkov, aby vyjavili veci, ktoré sú neznáma (tajnosti), jediným dôvodom odmietnutia by bol príbuzenský vzťah k daným osobám (ktorých sa týka tajnosť). Ak by totiž ktokoľvek bol pri súde oprávnený odmietať vypovedať skryté skutočnosti, súdny proces by bol nemožný a spôsobili by sa vážne škody verejnému dobru.

Keď je dovolené alebo priam nutné vyzradiť nejakú tajnosť, treba pritom rešpektovať určité limity. Tajnosť treba vyjaviť len osobám k tomu kompetentným a len v nevyhnutnej miere. Ak je to možné, je potrebné dosiahnuť najskôr súhlas osoby, o ktorú sa jedná, prípadne ju nechať prehovoriť osobne. Často však nie je možné čosi také dosiahnuť.

Tak napríklad:

Ťažkosť však nespočíva len v tom, žeby zachovanie tajnosti stálo veľké osobné obety. Často sa javí metodicky nemožné zachovať tajnosť. Odmietnuť odpovedať na položené otázky, nie je riešením situácie, pretože dopytujúci v mlčaní vidí potvrdenie otázky. V takýchto prípadoch jedinou možnou únikovou cestou na zachovanie tajnosti sa zdá falošná odpoveď, teda klamstvo. Je teda klamstvo vždy hriechom, alebo môžu nastať situácie, kedy by bolo dovolené?

 

 

 

Starý Zákon

Pôvod kultu a úcty Karmelskej Panny Márie siaha k začiatkom karmelitánskeho rádu, ktorého najstaršia tradícia dáva do súvisu "obláčik, ako ľudská dlaň, (ktorý) vychádza z mora" a ktorý bolo možné vidieť z vrcholu hory Karmel, keď prorok Eliáš prosil Pána aby ukončil dlhotrvajúce suchá. Obláčik sa rýchlo rozprestrel na celú oblohu a priniesol vyprahnutej zemi hojný dážď. V tomto oblaku dobrodenia možno vidieť predobraz Panny Márie, ktorá tým, že dala svetu Spasiteľa, stala sa vyprahnutému ľudstvu zdrojom oživujúcej vody. Ona nám prináša nespočetné dobrodenia.

V noci z 15. na 16. júla 1251 sa Najsvätejšia Panna zjavila v sprievode anjelov sv. Šimonovi Stockovi, generálnemu predstavenému karmelitánskej rehole. Podala mu škapuliar hnedej farby so slovami: Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a väčného záväzku.

Pris¾úbenia Panny Márie

 

Čo je to škapuliar?

 

Nosenie škapuliara

 

Škapuliar sa udeľuje podľa predpísaného liturgického obradu. Ním sa stávame členmi Bratstva sv. škapuliara. Ak niekto nosí škapuliar, hoci aj posvätený bez tototo obradu, nevzťahujú sa na neho dané prisľúbenia.

Touto formou úcty vyjadrujeme zvláštne zasvätenie Panne Márii nás samých a všetkého čo nám patrí. Keď v zjavení Najsvätejšia Panna zverovala škapuliar sv. Šimonovi Stockovi predstavila sa mu ako Milujúca Matka, ktorá chráni svoje deti v živote i vo smrti.

 

 

Pius XII

 

Ján Pavol II

 

Modlime sa:

Pokropenie škapuliara sv. vodou