Katechéza/Evanjelizácia: Rozdiel medzi revíziami

Slovo ‘evanjelizácia’ sa dnes čoraz častejšie používa v rozličnom kontexte a v mnohých významoch. Preto na úvod musíme poznať najdôležitejšie a najčastejšie sa vyskytujúce významy tohoto pojmu. Iba potom budeme môcť ukázať, prečo takto chápaná evanjelizácia je absolútne nutná pre svet a prečo ju majú všetci kresťania brať ako povinnosť.

 

Slovo evanjelizácia pochádza od podstatného mena ‘evanjelium’, prípadne od slovesa ‘evanjelizovať’. Slovo ‘evanjelium’ je gréckeho pôvodu (euangelion) a doslova znamená: dobrá (radostná) zvesť. Tento všeobecný pojem bol prijatý na označenie konkrétnej udalosti. Tou udalosťou je príchod Božieho Syna, Ježiša Krista na zem a ním uskutočnené dielo spásy ľudstva skrze smrť na kríži, zmŕtvychvstanie a zoslanie Ducha Svätého. Evanjelium je prvou zvesťou o tejto udalosti, ktorú nám zanechali prví svedkovia. Naproti tomu evanjelizovanie, alebo evanjelizácia, to nie je iba odovzanie tejto zvesti stále novým okruhom a pokoleniam ľudstva, ale aj ich začleňovanie do hlásanej skutočnosti, osoby Ježiša Krista a jeho spasiteľného diela, aby sa všetci mohli stať účastnými na tomto diele a mohli užívať z jeho plodov.

 

Slovo ‘evanjelizáca’ je dnes najčastejšie používané v troch významoch:

 

Podobne široko chápe evanjelizáciu Svetová rada cirkví, ako o tom svedčí nasledujúci citát z deklarácie druhého zhromaždenia tejto Rady: «Sám Ježiš Kristus je evanjeliom, ktoré hlásame. On je tiež tým, ktorý ho zvestuje... Evanjelizovať znamená zúčastniť sa na živote Krista a na jeho službe vo svete... Evanjelizovať znamená privádzať osoby ku Kristovi, Spasiteľovi a Pánovi, aby mali účasť na jeho večnom živote».

 

V tradícii katolíckej Cirkvi boli doteraz neznáme evanjelizačné akcie tohoto typu, ale v podstate tomu istému cieľu slúžili ľudové misie a farské rekolekcie. Momentálne sa ukazuje potreba dať týmto akciám charakter viac evanjelizačný a tu môžeme využiť veľa skúseností našich bratov z iných kresťanských cirkví. Pojmom ‘evanjelizačné rekolekcie’ rozumieme vlastne tradičné farské rekolekcie nasmerované k evanjelizačnému obsahu a obohatené skúsenosťami z evanjelizačnýh akcií iných cirkví.

 

«Úloha ohlasovať evanjelium je milosť a vlastné povolanie Cirkvi a vyjadruje jej pravú povahu. Cirkev je tu pre hlásanie evanjelia.» (EN 14). Táto povinnosť má všeobecný charakter. «Ježišove slová, ktorými prikázal svojim apoštolom, aby ohlasovali evanjelium, majú všeobecnú platnosť a nepoznajú nijaké obmedzenie. Vysvitá to z jeho posledných slov v evanjeliu sv. Marka „Iďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkému stvoreniu“. (Mk 16,15). Cirkev neprestajne v sebe oživuje vedomie svojho najhlbšieho poslania, ktoré jej dal priamo Božský Majster týmito slovami: ...do celého sveta... všetkému stvoreniu...» (EN 49-50)

 

Evanjelizácia katolíkov, ktorí sú pokrstení a principiálne patria do Cirkvi je nevyhnutná z nasledovných dôvodov:

 

 

2. V dnešných podmienkach sa taktiež ukazuje nutnosť evanjelizácie v užšom význame pre pokrstených a v základe veriacich a praktizujúcich kresťanov. Ich viera totiž zostáva na primitívnej, patrične neprehĺbenej a nezrelej úrovni. Napriek tomu, že neraz i mnoho rokov navštevovali vyučovanie náboženstva a každú nedeľu sa zúčastňujú na bohoslužbách, nedošli ešte k viere v zmysle osobného prijatia Krista ako svojho Spasiteľa. Ich viera prakticky nehrá žiadnu rolu v každodennom živote, nežijú modlitbou a Božím slovom. Predovšetkým nie sú schopní dávať svedectvo viery slovom a skutkom. Skrátka, nedošli dokonca ešte ani k takému stupňu viery a obrátenia, ku ktorému má normálne viesť evanjelizácia ešte pred katechumenátom. V ich živote je teda potrebná druhotná evanjelizácia, resp. doplňujúca evanjelizácia ako uvedenie do obdobia formácie, ktoré ich privedie k zrelej viere (neo- resp. deutero-katechumenát). Potrebu takejto evanjelizácie výrazne potvrdzuje uvedená exhortácia v bode 52: «Na prvom mieste sa hlásanie evanjelia vzťahuje na tých, čo o Ježišovej radostnej zvesti ešte nič nepočuli, ako aj na deti, pre ktoré je vždy nutné, najmä dnes, keď sa rozmnožili toľké príležitosti, pri ktorých sa kresťanský zákon úplne opúšťa. Vzťahuje sa na ľudí, čo boli poznačení svätým krstom, ale žijú mimo akejkoľvek formy kresťanského života, na prostý ľud, ktorý má nejakú vieru, no nepozná jej základy, na vzdelaných, ktorí cítia potrebu poznať Ježiša Krista iným spôsobom, než ako sa im predstavoval v detskom veku a vzťahuje sa i na mnohých iných.»