Dogmatika/Verbum 4-9: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
d robot kozmetické zmeny |
||
Riadok 1:
== 9. TROJIČNÉ TAJOMSTVO VO VÝKLADE CIRKEVNÝCH
'''1. Dve základné chápania trojičného tajomstva'''
Riadok 9:
V zápolení okolo učenia Nicejského koncilu sa vytvorili dve koncepcie trojičnej teológie:
1. Grécki otcovia uprednostňujú viac spasiteľno-dejinný aspekt. V popredí ich záujmu stoja Božské osoby, najmä Otec, do úzadia ustupuje Božia jedinosť.
2. Latinskí otcovia rozvíjajú svoju teológiu viac z metafyzického hľadiska. U nich je
Osobitný problém v tomto období predstavovala otázka terminológie. Dlho sa nevedelo, akým výrazom označiť reality, ktoré znamenajú jednotu a Trojicu. Origenes prevzal z novoplatonizmu termín hypostazis a označil ním Božské osoby. Tie sú rovné v jednej podstate (usia). Nicejský koncil zasa použil oba termíny ako rovnocenné. Bazil presadzoval formulu „jedna podstata, tri hypostázy“. Nakoniec sa na odstránenie nejasností ešte pridalo, že tri hypostázy je to isté čo tri osoby. V latinskej terminológii bola podobná nejasnosť. Výraz o troch hypostázach sa niekde prekladal ako „tres substantiae“, inde ako „tres personae“ (podľa Tertuliána). Napokon Augustín ustálil terminológiu „una essentia, tres personae“. V ďalšom vývoji sa na označenie jednej Božej podstaty zaužíval výraz „essentia“, respektíve „substantia“ alebo „natura“, a na označenie troch Božských osôb výraz „persona“.
Riadok 19:
Kapadócki otcovia vo svojom výklade trojičnej dogmy vychádzali z diferencie osôb, to znamená, že skúmali v čom je osobitosť jednotlivých osôb. Charakteristické, rozlišujúce vlastnosti Božských osôb sú tieto: Otec je Prvopočiatok bez počiatku, nezrodený. Syn je zrodený. Duch Svätý je vychádzajúci z Otca skrze Syna.
Od úvahy o Božských osobách sa kapadócki otcovia dostali k pojmu bytnostenj jednoty. Podarilo sa im to preto, lebo pre rozdielnosť osôb použili termín „hypostasis“ (individuálna existencia) a postavili ho proti pojmu „usia“ (spoločná prirodzenosť). Vzťah medzi podstatou a osobami zhrnuli do formuly: jedna prirodzenosť, tri osoby. Keďže pojem podstaty niesol nebezpečenstvo, že jednota troch osôb sa bude chápať genericky, tak otcovia zdôrazňovali jedinečný a tajomný charakter tejto bytnostnej jednoty. Božia bytnosť, hoci sama osebe neexistuje, ale je prísne spoločná trom osobám, predsa je individuálne a numericky jedna, takže Otec, Syn a Duch Svätý sú iba jeden Boh: jednotlivé Božské osoby sa vyznačujú osobitným spôsobom existencie, a to otcovstvom, synovstvom a posväcujúcou silou. Rovnosť osôb sa tu vysvetľuje pojmom relácie. Božie relácie sa chápu ako prostriedky vzájomnej výmeny života osôb, ktoré sú nimi ustanovené vo svojej odlišnosti. Otec je totožný s Božou podstatou v plodení, t.j. v plodnom poznaní seba samého, ustavične sa zdeľuje Synovi, takže medzi Otcom a Synom sa realizuje neustály pohyb. Podobne je to i s Duchom Svätým.
V spasiteľnom vzťahu k svetu – Božie poslania – sa prejavuje vnútrotrojičné poradie Božích osôb. Otec je jednotným prazákladom všetkého konania bezpôvodným pôvodom každého Božieho činu. Syn a Duch Svätý sa v tejto koncepcii chápu ako prijímatelia, ktorí realizujú činnosť prijatú od Otca. Kapadócki otcovia sa ukázali ako praví uskutočňovatelia a zavŕšitelia Nicejského koncilu aj v tom, že vnútrobožskú jednotu podstaty (homousios) dôsledne uplatnili aj v učení o tretej Božskej osobe, o Duchu Svätom.
Kapadócki otcovia vytvorili typ trojičnej teológie, ktorá dodnes preniká a formuje duchovný život, liturgiu i teológiu východnej Cirkvi.
'''3. Trojičná teológia latinských otcov'''
Riadok 32:
Východisko tejto koncepcie ovplyvnilo i chápanie Božieho spasiteľného vzťahu k svetu – Božích poslaní. Na rozdiel od gréckej teológie sa tu neprejavuje vnútrotrojičné poradie Božích osôb. Latinská trojičná teológia pokladá podstatu za jednotný základ všetkého Božieho konania. Osoby konajú skrze prirodzenosť, s ktorou sú totožné: Pre jednotu a jedinosť Božej podstaty aj Božie konanie je jediné.
Vrcholným predstaviteľom tejto koncepcie, ktorá sa uplatnila v systematickej teológii Západu, je svätý Augustín.
'''4. Svätý Augustín a jeho trojičná teológia'''
Riadok 38:
Hoci sa teológovia a otcovia 3. a 4. storočia snažili podať pravdu o jednote a trojosobnosti Boha v jasných výrokoch viery, predsa nerozvinuli ucelenú predstavu o trojičnom tajomstve. K súhrnnému podaniu tohto tajomstva dospel až Augustín, ktorým sa začína trojičná teológia v tom vyššom zmysle.
Augustín vstúpil do Cirkvi v období,
Augustín vo svojich úvahách vychádzal z biblického základu. Prvé štyri knihy diela venoval výkladu biblických výrokov o trojičnom tajomstve. Potom už používal postupy prevzaté z novoplatonizmu. Najmä jeho predstava jednoty prezrádza silný novoplatónsky vplyv.
Západný charakter Augustínovej koncepcie sa ukazuje v jeho východisku z jednoty Boha a v jeho úsilí vyjadriť túto jednotu Boha v bytí, vlastnostiach a v účinkoch. Zodpovedá tomu aj myšlienka, ktorá sa u neho veľmi často opakuje: „Boh je Trojica“ a „Trojica je jeden pravý Boh“. Pre Augustína absolútny Boh je Otec, Syn a Duch Svätý spolu. A v tom je zreteľný rozdiel medzi jeho koncepciou a koncepciou gréckych otcov, ktorí pokladali Otca za Boha v absolútnom zmysle. Zodpovedne východisku Augustín podáva aj učenie o pochádzaní Ducha Svätého z Otca a Syna ako z jedného princípu.
Významným Augustínovým počinom bolo uvedenie relácií do trojičnej teológie. Relácie vyjadrujú osobnú diferenciáciu jedného Boha. Prostredníctvom relácií sa Augustínovi podarilo zachovať osobné rozdiely, pričom zostala nedotknutá bytostná jednota. Ako novoplatonik nemal ťažkosti tieto veľmi jemné rozlišovania chápať ako objektívne reality a identifikovať ich s osobami. Ale to, že neprijal pojem osoby, ukazuje, že konkrétne zachytenie osoby zostalo pre neho problémom.
Riadok 50:
Augustínova trojičná teológia v hlavnom diele De Trinitate býva charakterizovaná ako metafyzicko-psychologická náuka o Trojici. Jeho výklad má svoje prednosti i nedostatky. Na jednej strane obohatil učenie o Trojici predstavou jednoty, na druhej strane odhliadal od spásnodejinného chápania a hodnotenia trojičného tajomstva, takže v ňom málo vystupuje do popredia vzťah Trojice k svetu, dejinné chápanie Božieho života a tým i náboženská účinnosť pre osobný život veriacich.
Druhý aspekt Augustínovho ponímania
'''5. Trojičná teológia na Západe po Augustínovi'''
Riadok 58:
Podmienil historicko-dogmatický stav, v ktorom sa Trojica čoraz menej vysvetľovala z Kristovej udalosti a otvorila sa pre jednostrannú aplikáciu ontologických kategórií. Osobitne stredoveká scholastika pod vplyvom Augustínovej autority prehĺbila ontologické vysvetľovanie učenia o Trojici a jednostranne rozvinula trojičnú teológiu v smere metafyzického výkladu.
Spojovacím článkom medzi patristikou a stredovekou scholastickou teológiou bol
Podobne ako Augustínovo, i Boetiovo učenie o Trojici malo veľký vplyv na stredovekú scholastickú trojičnú teológiu. Ich myšlienky boli prevzaté do novej formy myslenia, v ktorom sa racionálny a špekulatívny postup poznania uplatňoval s novou dôslednosťou a naliehavosťou. V období ranej scholastiky originálny výklad trojičných vzťahov uskutočnil Richard od Sv. Viktora (+1175). Podnety prevzal od Augustína
V období vrcholnej scholastiky urobil syntézu Augustína a Boetia najvýznamnejší teológ Tomáš Akvinský. Skutočnosť troch Božských osôb odvodil z jednej Božskej bytnosti, pričom zužitkoval analógie
Tomášom vypracovaná forma trojičnej teológie nadobudla prevahu v katolíckej teológii nasledujúcich storočí. Teológovia už iba zjemňovali metafyzický pojem Trojice až do krajnej subtility.
|