Dogmatika/Verbum 4-5: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
d robot kozmetické zmeny
Riadok 1:
== 5. OTČE, OSLÁV SVOJHO SYNA (Jn 17,1) ==
 
'''''Boh Otec a Syn i Duch Svätý vo svedectve svätého Jána'''''
Riadok 7:
Jánove spisy majú osobitný charakter, odlišný od prvých troch synoptických evajelií i od listov svätého Pavla. Kým synoptici vedú čitateľov k Ježišovi Kristovi, Ján vychádza z tejto osobnosti. Na rozdiel od synoptických evanjelií, ktoré sú preniknuté ľudovosťou a názornosťou, Jánove spisy sú predchnuté osobitným majestátom a plné obsažných alegórií.
 
Ján, ktorý bol najbližšie k Ježišovi Kristovi, meditoval o ňom ako o vtelenom Slove, preto sa mohol najhlbšie ponoriť do tajomstva Kristovej osoby, a tak najplnšie odhaliť zmysel Ježišových slov a skutkov, a teda preniknúť do podstaty jeho osobnosti. Ján sa stal takto svedkom a služobníkom slova, ktoré vyslovil a vykonal Ježiš. Zároveň sa stal interpretom prvotnej cirkevnej tradície, ktorá ma svoj historický a telogický základ v Ježišovi samom.
 
Výroky Jánových spisov treba chápať na pozadí situácie z konca prvého storočia, keď sa šírili doketicko-gnostické bludy. Doketický gnosticiznus popieral identitu pneumatického Krista s historickým Ježišom. Ján ako svedok viery sledoval vieroučné ciele, stanovujúc hranice duchovného poznania zjavenia. Ján predovšetkým dokazuje, že Božie Slovo sa stalo telom (Jn 1,14). Čitateľov chce utvrdiť vo viere v Kristovo božstvo a ukázať, ako sa prejavilo večné Slovo. Z osobitnej Jánovej teológie vyniká teda Ježišovo mesiášstvo a božstvo.
 
Zjavenie Božej trojosobnosti sa začalo Ježišovým ohlasovaním i reflexiou jeho svedkov v apoštolskej dobe. V novozákonnej literatúre najjasnejšie toto zjavenie dosvedčujú Jánove spisy, ktoré vznikli neskôr než Pavlove listy a evanjeliá synoptikov. Ján osobitne pokročilým spôsobom predkladá meditovanú skutočnosť trojosobného Boha na podklade skúseností so zmŕtvychvstalým Ježišom.
 
'''2. Ježišovo svedectvo o Otcovi'''
 
Ježiš ako jednorodený Boží Syn je zjaviteľom Boha. Boh v Ježišovom ohlasovaní dáva poznať svoju najvnútornejšiu podstatu ako Otec.
Spomedzi všerkých novozákonných spisov Jánovo evanjelium je najbohatsšie popretkávané motívom poslania, ktorý je kľúčovým pojmom pre chápanie trojičného zjavenia. Otec poslal Syna na svet, aby ho spasil (Jn 3,17). Teda neprišiel sám od seba, ale poslal ho Otec (7,28; 8,42). Ten, ktorý ho poslal, je pravdivý (8,26) a je stále s ním (8,29). Syn pozná Otca, ktorý ho poslal (7,29), hovorí Božie slová (3,34; 14,16). Aj skutky svedčia o ňom, že ho poslal Otec (5,36). Vlastne svedčí o ňom Otec, ktorý ho poslal (8,18). Syn sa vracia k tomu, ktorý ho poslal (16,5). Učeníci poznali a uverili, že ho poslal Otec (17,8; 17,25). Ako jeho poslal Otec, tak aj on po zmŕtvychvstaní posiela učeníkov (20,21). Takto sám Boh, prítomný v Synovi, sa poslaním stal konajúcim subjektom v ľudských dejinách. Poslaný Syn vystupuje v rozličných obrazoch ako Božia prirodzenosť, jednota s Otcom alebo odlišnosť od neho.
Riadok 29:
Otec svedčí o Synovi na začiatku jeho verejného účinkovania pri krste. Tu Otcovo slávnostné osvedčenie odhaľuje Ježišovu osobnú hodnotnosť. Vyplýva to z reči Jána Krstiteľa: "Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým." (Jn 1,32n)
 
Väčšie svedectvo ako Jánovo je svedectvo samého Otca prostredníctvom zázračných skutkov, znamení a osobitných prejavov . O Ježišovi svedčia skutky, ktoré mu dal vykonať Otec. Otec, ktorý ho poslal, vydal svedectvo o ňom (Jn 5,36n). Skutky, ktoré koná v Otcovom mene, svedčia o Ježišovi (10,25). Ježiš ukázla veľa dobrzých skutkov od Otca (10,32.37). Tieto skutky koná sám Otec, ktorý je v Ježišovi (14,10). Otcovo svedectvo o Ježišovi osobitne silne vyznieva z udalosti Lazárovho vzkriesenia, ktorému predchádzala modlitba k Otcovi (11,32-44). Pri rozhovore s Grékmi, keď jeho slová boli preniknuté myšlienkami na blízke umučenie a smrť, Ježiš povedal: "Otče, osláv svoje meno!" Vtedy Otec potvrdil hlasom z neba: "Už som ho oslávil a ešte oslávim." (12,28) Toto znamenie bolo len predzvesťou najdôležitejšieho Otcovho svedectva o Ježišovi pri jeho povýšení na kríž a vzkriesení. Vzkriesením Otec oslávil Ježiša slávou, ktorú mal pri ňom skôr, ako vznikol svet (17,5). A o tomto oslávení Ježiša od Otca výrazne svedčia posledné dve kapitoly Jánovho evanjelia (20-21).
 
''b) Ježišovo svedectvo o sebe''
 
Ježiš hovorí o sebe, že je Božím zástupcom a teda koná namiesto Boha. Vrchol jeho výrokov o sebe tvoria formuly "Ja som", v ktorých vystupuje ako Božie osobné "Ja". V rozhovore so samaritánkou potvrdzuje o sebe, že on je Mesiáš: "To som ja, čo sa rozprávam s tebou. "(Jn 4,26) V reči o Eucharistii tvrdí o sebe: "Ja som chlieb života." (6,35) "Ja som chlieb života." (6,48) "Ja som živý chlieb , ktorý zostúpil z neba." (6,51) Keď hovorí so Židmi o svojom poslaní, predstavuje sa: "Ja som svetlo sveta." (8,12) Ďalej na základe rozdielu s nimi načrtáva svoj božský pôvod: "Vy ste zdola, ja som zhora. Vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta." (8,23). On existuje pred všetkým: "Veru, veru hovorím vám: Prv ako bol Abrahám." (10,7) "Ja som brána." (10,8) "Ja som dobrý pastier." (10,11.14) Pred odchodom k Ocovi hovorí Tomášovi: "Ja som cesta, pravda a život." (14,6) Pilátovi o sebe potvrdzuje, že je kráľom (porov. 18,37).
Ježiš ako Boží Syn hovorí o sebe, o svojom vzťahu k Otcovi. Syn všetko dostal od Otca. Hlásal to, čo videl a vidí u Otca (Jn 8,38). Nehovoril sám od seba, ale Otec, ktorý ho poslal, mu prikázal, čo má rozprávať a čo zvestovať (12,49). Zvestoval všetko, čo počul od Otca (15,15). Syn plní vôľu, prišiel v mene svojho Otca (5,43), robí to isté ako Otec (5,19), koná Otcove skutky (9,4), miluje Otca a robí tak, ako mu on prikázal (14,31). Syn je jedno s Otcom, ktorý je v ňom a on v Otcovi (17,21). Syn svojím životom oslávil Otca (13,31n), oslávil ho tu na zemi, keď dokončil dielo, ktoré mu Otec dal vykonať (17,4). Oslávil Otca tým, že zjavil jeho meno ľuďom (17,6).
 
''c) Jánovo svedectvo o Synovi''
Riadok 45:
'''4. Ježišovo svedectvo o Duchu Svätom'''
 
Ťažisko Jánovho učenia o Duchu nie je v extatickom prvku, ani v normách kresťanského života. Viac ho zaujíma problém poznania, vnuknutého Duchom, a ohlasovania slova. Tento postup má svoje zdôvodnenie v situácii z konca prvého storočia, keď doketický gnosticizmus chcel oddeliť pneumatického Krista od pozemského Ježiša.
Podľa Jánovho svedectva Duch Svätý je Duchom Otca i Syna. Duch vychádza od Otca (Jn 15,26). Otec ho pošle na prosby Syna (14,16) a v mene Syna (14,26). Duch je závislý aj od Ježiša, lebo všetko, čo má Otec, je aj Ježišovo (16,15). Otec mu nedáva Ducha podľa nejakej miery (3,34). Ježiš neprežíva Ducha ako nejakú silu, ktorá by ho uchvátila zvonku ako prorokov, ale je to jeho vlastný Duch. Ježiš je nositeľom Ducha, preto všetko jeho konanie je poznačené Duchom, ako o ňom svedčil aj Ján krstiteľ (1,32n). Ježišove slová sú takisto Duchom a životom (6,63). Aj sám Ježiš pošle Ducha (16,7). Takto ako darcovia Ducha sa spomínajú Otec a Syn.
Riadok 51:
Jánova teológia dosvedčuje funkciu Ducha Svätého. Táto funkcia je u Jána vyjadrená osobitne dvoma charakteristickými názvami "Paraklétos" a "Duch pravdy".
Názov "Paraklétos", ktorý sa vyskytuje iba u svätého Jána, nemá úplne objasnený význam. Prekladá sa ako obranca, pomocník. U Jána akíste bude súvisieť so slovom"paraklézis", ktorým sa v Novom zákone označuje osobitná forma kázne, poučovanie cirkevnej obce. Preklad tohoto slova vo význame "tešiteľ" na niektorých miestach vyhovuje, ale zotiera soteriologický a sviatostný charakter paraklézy, takže tento preklad nie je výstižný.
Dokiaľ bol Ježiš s učeníkmi, on sám ich chránil (Jn 17,12). Keď však odíde, pošle učeníkom iného obrancu (16,7). Bude to Duch pravdy, o ktorého pre učeníkov bude Ježiš prosiť svojho Otca (14,16n). Teda ďalší charakteristický výraz u Jána je "Duch pravdy". Pravda, v jánovskom ponímaní neznačí súbor učených viet, ale Božiu skutočnosť, ktorá sa otvorila človekovi vo vtelenom Logose ako život a svetlo. Ježiš nielenže má pravdu, ale sám je pravda ako zjavujúca sa skutočnosť Boha Otca (14,6-11). Jeho Duch je potom takisto Duchom pravddy, t.j. pravda sama a pôvodca všetkej pravdy. Ducha pravdy poznajú iba učeníci, pretože bude pri nich a v nich (14,17n). On bude svedčiť o Ježišovi a skrze neho aj učeníci budú svedčiť o Ježišovi (15,26n), lebo ich vyučí všetkej pravde, zvestuje im budúce veci a oslávi Ježiša (16,14n).
Riadok 61:
'''5. Trojičné výroky u svätého Jána a trojičný charakter jeho spisov'''
 
V spisoch svätého Jána niektoré výroky explicitne dosvedčujú trojosobného Boha.
Na začiatku Ježišovho verejného účinkovania sa Trojica dáva poznať vo výjave krstu. Vo svedectve Jána Krstiteľa vystupuje slávnostné zjavenie trojosobného Boha takto: "Videl som Ducha, ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým. - A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn." (Jn 1,32-34)
Riadok 79:
Božie spasiteľné konanie pre nás (funkčná Trojica) má nesmierny dopad. Ján vydáva svedectvo o tom, aby sme mali spoločenstvo s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom (porov. Napr. 1 Jn 1,3). Aká je teda naša účasť na trojičnom Božom živote podľa Jána?
Boh nás z lásky urobil svojimi deťmi: "Pozrite, akú veľkú lásku, nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme." (1 Jn 3,1) Božia láska k nám našla svoje konkrétne vyjadrenie v Synovi: "Boh je láska." (1 Jn 4,8) "Ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe." (Jn 5,26) Vlastne on je večný život, ktorý bol u Otca a nám sa zjavil (porov. 1 Jn 1-3). Jemu Otec dal moc nad všetkými ľuďmi, aby dal večný život tým, ktorých mu zveril (porov.Jn 17,2). Večný život je viazaný na Syna: "Kto má Syna, má život, kto nemá Syna, nemá život." (1 Jn 5,12) On je cestou k Otcovi: "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, ibe cezo mňa. (Jn 14,6) On zjednocuje s Otcom (porov.17,20n). Na druhej strane však sám Otec dáva prístup k Ježišovi: "Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec!" (6,65) A Otec si aj uctí toho, kto bude slúžiť Ježišovi (12,26).
Účasť na Božom živote skrze Syna nás zaväzuje, aby sme podľa nej žili a konali. Predovšetkým máme prijať Ježiša (Jn 5.43), lebo len tým, čo ho prijali, dal schopnosť stať sa Božími deťmi (1,12). Treba počúvať Ježišovo slovo a veriť mu (5,24; 5,47). Viera v Božieho Syna je cestou k Bohu. Len tým, čo veria v Krista, Boh dáva moc stať sa Božími deťmi (1,12). Kto verí v neho, má večný život (3,36; 6,40), nebude odsúdený (3,18). Ježiš sám vyžaduje vieru v neho (9,35) i v Boha: "Veríte v Boha, verte aj vo mňa." (14,1) Ďalej treba vyznať Ježiša, lebo kto vyznáva Syna, má aj Otca (1 Jn 2,23). "Kto vyzná: Ježiš je Boží Syn, ostáva v ňom Boh a on v Bohu." (1 Jn 4,15) Ježiš je živou vodou (Jn 4,10), u ktorej treba čerpať 4,14; 7,37). On má pokrm (4,32), ktorým sa treba sýtiť (6,54.55.58). Sviatostným pokrmom a sviatostným nápojom večného života je Ježišovo telo a Ježišova krv, ktoré nám dávajú účasť na Božom živote. Ježiš je aj svetlo sveta: "Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života." (8,12) Máme zachovávať Ježišove slová (8,51). Vyžaduje od nás lásku k sebe a zachovávanie jeho prikázaní (14,15.21). "Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok." (14,24) My musíme milovať Boha a v ňom a pre neho svojich blížnych. Viera a vzájomná láska sú predpokadom zotrvania v Bohu (1 Jn 3,23-24). On sám je vzorom pravej lásky tým, že polložil za nás život (1 Jn 3,16). Treba nám vytrvať v Ježišovej náuke (Jn 8,31), ostať v ňom tak ako ratolesti na viniči (15,1n).
To, že Boh ostáva v nás, poznáme po Duchu, ktorého nám dal on. Duch Svätý nás vyučuje všetkej pravde, hovorí nám o Otcovi, zjavuje nám tajomstvá Božieho života, Ježišovej osoby (porov. Jn 16,12n). keď chceme mať účasť na Božom živote, musíme sa znovuzrodiť z vody a z Ducha Svätého (3,5), čiže nadprirodzene, duchovne obnoviť. Duch Svätý skrze našu lásku a zachovávanie prikázaní bude pri nás a v nás (14,17).