Dogmatika/Verbum 4-1: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
d robot kozmetické zmeny
 
Riadok 1:
== 1.JA SOM PÁN, BOH TVOJ (Ex 20,2) ==
== Osobný Boh sa zjavuje ľuďom ako Otec a Syn a Duch Svätý ==
Byť osobou, žiť a konať plne osobne - to je veľká skúsenosť dnešných ľudí. Sme hrdí na dôstojnosť ľudskej osoby, odvolávame sa na jej práva a povinnosti, žiadame úctu a uznanie pre ľudskú osobu. Pritom si väčšina našich súčasníkov ani neuvedomuje, že tento základný pojem je darom kresťanskej teológie ľudstvu. Formovali ho cirkevní otcovia a teológovia, keď chceli objasniť tajomstvá viery v trojjediného Boha. Potom sa ho ujala filozofia, hľadala jeho presnú definíciu a ontologické objasnenie. V novoveku sa význam pojmu osoba rozšíril natoľko, že prešiel aj do ústav moderných štátov, do charty ľudských práv a stal sa jednou zo základných skúseností dnešných ľudí. Súčasná filozofia sa výrazne koncentruje na tajomstvo osoby a jej vzťahov (personalizmus), psychológia a pedagogika sa zameriavajú na výchovu osobnosti. Aj v náboženskom živote a v teológii sa znovu vyzdvihuje osobný prístup.
Toto silné vedomie osoby a osobných hodnôt u súčasných ľudí si všíma aj Cirkev: vidí v tom skutočnú hodnotu, ktorú treba chrániť a rozvíjať. Preto Druhý vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete prvú kapitolu venoval dôstojnosti ľudskej osoby: človek je osobou, lebo je stvorený na Boží obraz, „pred Božou tvárou osobne rozhoduje o svojom osude" (GS 14); z toho plynie dôstojnosť rozumu, svedomia, slobody. Jedinečnosť ľudskej dôstojnosti väzí v povolaní človeka byť v spojení s Bohom. Človek je pozvaný hneď od svojho vzniku nadviazať dialóg s Bohom." (GS 19) A deklarácia o náboženskej slobode sa začína konštatovaním: „Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú..." (Č.l) „Všetci ľudia, vzhľadom na svoju dôstojnosť, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou - a teda osobne zodpovední - sú od samej svojej prirodzenosti pobádaní a mravným zákonom viazaní hľadať pravdu." (č.2) Skúsenosť osoby a jej dôstojnosti, taká živá v dnešných ľuďoch, je veľmi prístupnou a otvorenou cestou k Bohu, veď človek ako osoba je povolaný do dialógu s Bohom (GS 19).
 
== 1.Osobný Boh ==
a) Skúsenosť osoby
„Človek sa istotne nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepovažuje sa iba za časticu prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva. Lebo svojím vnútrom presahuje vesmír. Do hĺbok svojho vnútra sa dostáva, keď vstúpi do seba, kde ho čaká Boh, ktorý skúma srdcia, a kde pred tvárou Božou osobne rozhoduje o svojom osude." (GS 14) V tomto koncilovom texte je výstižne zhrnuté to, čo vyznačuje človeka ako osobu. Skúsenosť osoby je niečo celostné, jednotné: v nej prežíva seba ako jednotu poznania a vôle, túžob a skutkov, duše i tela, minulosti a budúcnosti, ako nezameniteľnú bytosť, ktorá stojí voči ostatným vo vzťahu Ja-Ty. Ku tomuto Ja vzťahuje v poznaní všetko poznané ako to, čo nie je ja. V každom poznaní predmetu si súčasne uvedomuje seba, ako poznávajúceho: sebavedomie a sebapoznanie. - Ku tomuto Ja vzťahuje všetko, po čom túži a čo chce. Vlastní seba a realizuje seba v slobode ako slobodnú nezameniteľnú bytosť: sebavlastnenie a zodpovednosť. Naše ľudské poznanie a činnosť nie sú len objektívne, vecné, ale vždy sú aj personálne, majú črtu osobnej sebarealizácie a zodpovednosti.
Riadok 22:
Človek v prírode nachádza „stopy" Boha; sám však je „obrazom a podobou" Boha. Človek ako osoba je obrazom a podobou plne dokonalého osobného Boha.
 
== 2.Osobný Boh sa zjavuje v Starom zákone ==
a) Boh sa zjavuje ako živý a slobodne konajúci
Boh žije - to patrí k najstarším a trvalým výrokom Starého zákona Bohu. Živý Boh značí mocný a osobný Boh, vidiaci Boh (Gn 16,14), ravý Boh. Boh sám vlastní život v sebe, všetok ostatný život pochádzv jeho plnosti, silou jeho osobného slova.
Tento živý Boh je jediný Boh, všetci ostatní bohovia a modlysú ničoty. Táto jedinosť a jedinečnosť Boha je výsostnou osobnou črtou: ,Ja som Pán, Boh tvoj, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z dom otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!" (Ex 20,2n) To základné vyznanie viery Izraela. Boh nie je neosobné To alebo Ono, a On je v plnosti slova Ja som, plne seba vedomý a seba vlastniaci, plne osobne žijúci. Túto viem v jediného osobného Boha vložil prorok El do výkriku vyznania-. „Jahve je Boh!" (l Kr 18,39)
Boh sa zjavuje ako osobne činný vo stvorení: „Boh povedal a stalo sa." Všetko tvorí svojím slovom a rozhodnutím svojej vôle. A keď stvorí človeka, vtláča do neho svoj obraz a podobu, aby bol bytosťou se vlastniacou, poznávajúcou a milujúcou osobou. Toto bytostné ura človeka ako obrazu Boha odkazuje na duchovnú osobnosť Boha. Všetky úkony a vlastnosti, patriace duchovno-mravnej osobe, môžeme privbí vať Bohu v plnej a dokonalej miere: poznanie, múdrosť, slobodné rozhodnutie, vôľa, spravodlivosť, dobrota, vernosť, láska. Oproti i fyzické potreby človeka, ako jedenie, pitie, spánok, únava apod. sa v Biblii vo vzťahu k Bohu popierajú. No aj v duchovnej a mravnej oblasti sa prízvukuje, že Boh je celkom inakší (l Sám 15,29).
Ten najvlastnejší charakteristický znak starozákonného obrazu Boha - v porovnaní s predstavami iných národov - nie je jednoducho v tom že Boh je osobou s vlastným Ja, ale v tom, že je duchovno-mravnou osobou: Boh stojí v absolútnom protiklade k hriechu - on je Svätý, Práve v dokonalosti mravnej svätosti sa Boh jasne odlišuje v osobnej činnosti od človeka: „Veď som ja Boh a nie človek, Svätý uprostred teba a neprídem so zlosťou." (Oz 11,9) Súčasne Boh stojí pred vyvoleným ľudom ako vzor a výzva, aby sa snažili o osobnú svätosť: „Buďte svätí, lebo ja, Jahve, Boh váš, som svätý!" (Lv 19, 2)
b) Osobný Boh Zmluvy, Zákona a Prisľúbenia
Boh nielen žije a koná výsostne osobne, ale sa aj osobitne dom ako Spasiteľ a Záchranca. Zjaviť sa, hovoriť o sebe, vstúpiť do alógu - to všetko sú osobné skutky, zjavujú prednostne osobu. Toto rásonosné sebazjavenie Boha je základnou témou celej Biblie. Výroky Biblie o Bohu zriedka hovoria priamo, kto Boh je, ale častejšie, čo Boh chce, čo robí, čo sľubuje a čo žiada pre spásu ľudí. Zjavujú vždy ler irčitú, človeku priklonenú Božiu tvár. Stupne Božieho sebazjavtni; tápajú paralelne so-stupňami záchrany a spásy ľudí-, stvorenie, zmluva s Noemom, povolanie patriarchov, vyslobodenie Izraela, Zmuva a Zákon, prorocké prisľúbenia Novej zmuvy. Všetky tieto zjavujúce skutky ukazuj Boha ako osobne konajúceho Stvoriteľa sveta a Pána ľudských dejín, Iban osobná Bytosť môže povolať a vyvoliť si niekoho, uzavrieť zmluvy, dať zákon, prisľúbiť niečo do budúcnosti. A taký je Jahve, Boh Izraela.
Na vrchole starozákonného zjavenia Boh vo vízii horiaceho kríka zjavuje Mojžišovi svoje osobné Meno i svoj zámer vyslobodiť Izraela ( Ex 3,3-14), lebo Izrael je „jeho ľud", Boh skutočne vyslobodí svoj ľud a i dokáže, že on je Pán a v dejinách uplatňuje svoju vôľu. Na Sinaji uzavi. Zmluvu so svojím ľudom. Zmluva je čisto osobný čin, možný len me osobami. Na Sinaji si Boh vyvoluje z čistej lásky Izraela za svoj a zaručuje mu túto lásku zmluvou: „Ak budete počúvať môj hlas a zachováte moju zmluvu, budete mojím vyvoleným ľudom medzi všetkými národmi. Veď mne patrí celá zem, ale vy mi budete kráľovstvom kňazov a svätým národom." (Ex I9,5n) Aj Zákon, V vyviera z tejto Zmluvy, je darom Boha, milujúceho svoj ľud.
V prorockom ohlasovaní dostáva Zmluva ešte dôvernejšie osi črty: ukazuje sa ako manželská zmluva lásky a vernosti - Izra nevestou, Jahve Ženíchom. Slobodne darovaná Božia láska si nárokuje ako odpoveď vernosť ľudu Zmluve, poslušnosť Zákonu, vieru v Božie prisľúbenia (Dt 6,5; 10, 12-15; 11,1; Ez 16,6-14), Proroci nielen prehĺbili obsah Zmluvy, ale videli aj drámu Izraela, ktorý nevernosťou stále porušoval Zmluvu, No Boh ostáva verný a v budúcnosti uzavrie Novú zmluvu, svoj Zákon vpíše do ľudských sŕdc, bude to večná zmluva pokoja (Oz 2,10-24; Jer 31,33; 32,37-41; Ez 16,60; 36,26-28; 37,27). Takto osobne Boh koná v centre ľudskej osoby: v srdci. Boh najvýš osobný, lebo miluje.
c) Osobná blízkosť a láska Boha k ľuďom
Starý zákon od začiatku hovorí o osobnom príklone a blízkosti Boha k ľuďom: Boh sa rozpráva s Adamom v raji, ujíma sa ľudí po páde. Boh priamo prekvapuje ľudí svojou blízkosťou: patriarchovia prežívajú túto nečakanú Božiu blízkosť tak intenzívne, že na tom mieste stavajú pamätníky. Boh sám Mojžišovi zjavuje svoju blízkosť vo svojom mene Jahve: Ja Som, ktorý som tu pri tebe mocne a milujúce prítomný (Ex 3,13 15; 6,2-8). Po veľkom previnení ľudu so zlatým teľatom Mojžiš prosí Pána „Ak som našiel priazeň v tvojich očiach, daj mi, prosím, poznať tvoje cesty... a hľaď na to, že tento ľud je tvojím národom." A (Boh) odpovedal: „Osobne pôjdem pred tebou a dovediem ta k odpočinku." Povedal mu (Mojžiš): „Ak nepôjdeš osobne s nami, ani nás nevyvádzaj odtiaľto. Veď po čomže poznám, že som našiel milosť v tvojich očiach, ja a tvoj ľud, ak nie v tom, že pôjdeš s nami..." (Ex 33, 12-17) Nato Boh zjavuje Mojžišovi svoju velebu a vyhlasuje: Jahve, Jahve je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý a veľmi milosrdný a verný." (Ex 34,6)
Osobná Božia blízkosť dostáva konkrétnu podobu vo vyvolení a Zmluve. Nie je to dajaká fyzická väzba, ale slobodný Boží príklon a milosť. Blízkosť Boha je osobitným vyznačením Izraela, alt v konečnom zámere je pre spásu všetkých ľudí. V žalmoch sa aj jednotliví veriaci, najmä v núdzi, obracajú k Bohu o pomoc a prežívajú jeho zachraňujúcu blízkosť.
V Božej blízkosti, vernosti, trpezlivosti a zľutovaní sa zjavuje Božia láska. Starý zákon o nej hovorí v jej konkrétnych prejavoch. Slovo láska sa objavuje u prorokov: proroci tak odhaľujú najhlbší základ
vyvolenia a spoločenstva s Bohom (Oz 3,1; 11,1; Jer 1,2). Deuteronómium dôrazne hovorí o Božej láske ako jedinom zák.;.de vyvolenia a formuluje prikázanie lásky: „Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh, Jahve jediný! A ty budeš milovať Jahveho, Boha svojho, celým svojím srdcom, a celou svojou dušou a celou svojou silou," (Dt ó,4n) Viera v jediného osobného Boha sa realizuje ako veľmi osobná láska k Bohu.
 
== 3.Osobný Boh sa zjavuje v Ježišovi Kristovi ==
a) Evanjelium Ježiša Krista - Posolstvo Božej lásky
„Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa..." (Lk 1,68) Slovo Ježišovho evanjelia sa zasieva do zeme, živenej starozákonnou vierou v jediného osobného Boha. Ten istý Boh, ktorý kedysi hovoril otcom skrze prorokov, toraz k nám prehovoril skrze Syna (Hebr 1,1-2; porov. Sk 3,13-16). Preto vrcholné posolstvo Evanjelia o láske, dobrote a otcovstve Boha musíme vidieť a prežívať tak, aby sa nič neubralo zo vznešenosti a svätostí starozákonného obrazu Boha. Ježiš vo svojom Evanjeliu stavia do plného svetla Božiu velebu, Božiu vôľu, Božiu moc a Boží súd.
Evanjelium ako posolstvo Božej lásky sa dá chápať len na tomto starozákonnom základe. Ježiš ohlasuje Boha ako verného a starostlivého (reč na hore), ako zľutujúceho, milosrdného a odpúšťajúceho (Lk 15). Ježiš Božou mocou uzdravuje chorých a odpúšťa hriechy. Ježiš nás dostáva do takého dôverného osobného vzťahu k Bohu, že Boha smieme osloviť „Otče náš". Spolu s nami všetko vstupuje do tohto dôverného vzťahu k Bohu: nebo i zem, náš každodenný chlieb, i naše viny a odpustenie, naše ohrozenie i záchrana; lebo nastalo Božie kraľovanie, kráľovstvo Božej zachraňujúcej lásky. Toto osobné spoločenstvo s Bohom, začínajúce tu na zemi, sa rozvinie naplno vo večnom živote, „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od stvorenia sveta." (Mt 25,34)
Apoštoli vo svojom ohlasovaní vidia Božiu lásku prítomnú a naplno zjavenú v osobe Ježiša Krista a v jeho diele spásy (Rim 5,8; 8,32; Jn 3,16). V Kristovi sa zjavila sama zachraňujúca Božia láska (Rim 8,39; Tít 2,11; l Jn 4,9). Boh už pred stvorením sveta načrtol celý plán spásy: v Kristovi ako hlave zjednotiť všetko, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1,4-10). V Ježišovi Kristovi sa láska zjavuje ako najvnútornejšia podstata Boha: Boh je Láska (l Jn 4,8.l6). Toto nielen poznávame, ale prežívame, lebo „Božia láska sa rozlieva v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali." (Rim 5,5) No tu sme už ponorení do hlbokého tajomstva. Plný zmysel evanjeliového posolstva Božej lásky sa nám otvorí až zjavením a prijatím trojičného tajomstva: v ňom sa završuje celé biblické zjavenie osobného Boha a nasej spásy.
b) Boh Otec nášho Pána Ježiša Krista
Riadok 53:
Všetko predchádzajúce zjavenie Boha v dieie stvorenia a v starozákonných dejinách sa završuje v zjavení Boha Otca nášho Pána Ježiša Krista v Duchu Svätom. Jedinosť Boha sa ukazuje v bytostnej jednote troch osôb; osobná plnosť Božieho života sa zjavuje ako spoločenstvo života Otca a Syna v láske Ducha Svätého. Vierou v trojičné tajomstvo vyznávame, v akom úžasne plnom zmysle je Boh osobný. Jediný osobný Boh žije svoj osobný život ako jednotu lásky Otca a Syna, a tou jednotou lásky je Duch Svätý. Účasť na tomto tajomnom trojičnom živote želá Pavol Korinťanom i všetkým veriacim: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými." (2 Kor 13,13)
 
== 4.Viera Cirkvi v jediného trojosobného Boha ==
a) Viera v jediného trojosobného Boha v liturgii