Dogmatika/Verbum 3-8: Rozdiel medzi revíziami

8.''' BOH JE SVETLO (l Jn 1,5)'''

 

Táto úvaha o Božom poznaní a Božej Múdrosti rozvíja predošlú úvahu o živom Bohu a o Božom živote.

 

O Božom poznaní budeme uvažovať najprv cestou prirodzeného rozumu: vychádzajúc z ludského poznania (1) môžeme dospieť k určitým výrokom o Božom poznaní (2), ako ich formuluje prirodzená teológia (teodícea). Potom vojdeme do svetla Zjavenia a v ňom budeme hľadieť na Božie poznanie a Božiu Múdrosť. Sväté písmo hovorí o Božom poznaní obrazom-symbolom Svetla (3): „Pán je moje Svetlo a moja spása." (Ž 27) Inokedy hovorí priamou rečou o poznaní Boha (4). Obidve formy vyjadrovania treba brať do úvahy. Boh nám daroval svoju Múdrosť a svoje poznanie v Ježišovi Kristovi: On je Svetlo sveta (5). Pravda, Božia Múdrosť v Kristovi sa prejavila tak paradoxálne, v tajomstve Kríža a vzkriesenia (6). No práve touto cestou sme dostali v Kristovi účasť na Božom poznaní, na Božom Svetle, aby sme i my svietili Božou múdrosťou a láskou: „Tak nech svieti vaše svetlo..." (7)

 

Skôr, ako pristúpime k úvahe o Božom poznaní, preberme si v prehľade naše ľudské poznanie. Každý z nás má obdivuhodnú schopnosť „dotýkať sa" svojím rozumom všetkého, čo je okolo nás i v nás samých. Môžeme povedať, že ľudský rozum je ako oko, ktoré všetko vidí. Predmetom nášho fyzického zraku sú hmotné javy. Podobne predmetom nášho duchovného zraku, t. j. nášho rozumu je súcno, to, čo je.

 

Človek pri svojom poznávaní, ak poznáva súcna nižšie od seba, pozdvihuje ich, humanizuje ich, dostávajú v ňom nadpriestorovo-časový stupeň bytia. Ak však poznávame to, čo prevyšuje človeka (poznanie Boha), poznávame to iba účasťou, tu naopak znižujeme poznávané, je to poznávanie sčiastocňujúce (účasťou).

 

Doteraz sme hovorili len o ľudskom poznaní. Naša téma má však vyšší cieľ, máme hovoriť o poznaní Boha. Aké je teda Božie poznanie? Čo sa dá o ňom povedať z hľadiska filozofie? Čím sa líši od ľudského poznania?

 

Stručne: „Boh prostredníctvom jedinej vedomosti nazerania, ktorou je on sám, najdokonalejšou intuíciou, bezprostredne a teraz, jediným a najjednoduchším aktom, ktorý je samotným jeho bytím, vidí bez časového rozdielu všetko, čo jestvuje v čase prítomnom, minulom a budúcom, dokonca i udalosti, ktoré závisia od slobodnej vôle človeka." (A. Bogliolo: Teodícea, s. 159)

 

Vo Svätom písme sa stretávame s mnohými obraznými vyjadreniami. Aj v našej téme o Božom poznaní sa od začiatku až do konca Svätého písma stretávame s obrazmi, ktoré nám budú ďalej pomáhať prehlbovať naše uvažovanie. Sú to obrazy „svetlo" a „tma". Sú také časté a také vážne ako pojmy život a smrť (Jn 1,4). Už na začiatku Svätého písma sa píše o oddelení svetla od tmy. A na konci dejín spásy sám Boh má byť „Svetlom" pre nové stvorenie. V tomto zmysle treba chápať modlitbu: „Svetlo večné nech im svieti." Človek sa očitá medzi týmito dvoma krajnosťami: svetla a tmy, vedomosti a nevedomosti.

 

V tejto obraznej reči svetla a tmy sme v krátkom náčrte videli, že sa ňou vyjadrovali postupne tieto skutočnosti: Boh je pôvodcom všetkého svetla: Boh sa zjavuje odetý do svetla; Boh je opravdivé svetlo; Boh pozná, Boh vidí, lebo je svetlo; Boh je svetlo pre živých; Boh Svetla a Tmy bude súdiť všetkých; Boh Otec dáva prísľub, že príde Svetlo sveta na našu zem.

 

 

Napríklad poznanie Boha nie je myšlienková predstava večnej bytosti ako najvyššieho princípu sveta, ale skúsenie jeho moci, trestu i odmeny. „Nech vidia a dozvedia sa, nech uvážia a razom pochopia, že to ruka Pánova spravila, stvoril to Svätý Izraela." (Iz 41,20)

Poznať Syna znamená uveriť v neho. „...a my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý." (Jn 6,69) A veriť v Syna znamená poznať Otca. „Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca." (Jn 14,7) (Podľa Biblického slovníka A. Novotného, heslo Poznanie)

 

Starozákonné predpovede sa začínajú spĺňať v osobe Ježiša Krista. My si budeme všímať iba určitý okruh prisľúbení, a síce o zjavení sa Boha ako „Svetla" v Ježišovi Kristovi.

 

Opäť sme mohli vidieť, ako nás obrazné vyjadrenia svetla a tmy môžu veľmi priblížiť k tajomstvu Ježiša Krista, a ako symbolika nahrádza to, čo sa nedá dobre vysloviť. Ježiš je odblesk Boha Otca (2 Kor 4,6). „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty..." (Hebr 1,3) To preto, že je opravdivým Božím Synom. Svetlo Otcovo je i svetlom Syna. Tak ako Boh je svetlom a niet v ňom nijakej tmy, takisto ani v Synovi (porov. l Jn 1,5). A čo sa nás týka, ak budeme spojení so Synom, ktorý nám to umožňuje, budeme spojení i s Bohom. Máme možnosť stať sa podobní Synovi. Aj my môžeme byť, vďaka Božej láske, synmi svetla. Ale platí i opak. Kto nekoná podľa Ježiša, kráča vo tme a tma je ríšou Satana a zla (porov. Lk 22,53; Ef 6,12; l Pt 2,9).

 

Ježišovo svetlo sa pre diabolskú a ľudskú zlobu ťažko prediera k človeku. Niektorí chcú zamedziť prenikanie Božieho svetla poznania, lebo ich skutky sú zlé (Jn 3,19). Ľudský zlý čin je mimoriadne silný v konaní Judáša, ktorý v noci opúšťa večeradlo, aby započal plán na zhasnutie Svetla sveta. Pán sa o tom vyjadril slovami: „Toto je vaša hodina a moc temna." (Lk 22,53)

 

Zjavenie Božej Múdrosti v tajomstve Kristovho kríža hlboko prežil sv. Pavol: „Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť." (l Kor l,21n) Boh vydáva svojho Syna na potupnú smrť kríža, aby nám umožnil prístup k sebe pre naše dobro. Tu sa prejavuje najvyššia múdrosť nášho Boha, Boh kliesni cestu z mrakov šeolu a z tmy hriechu ku svetlu večného života.

 

Každý z nás sa nachádza medzi svetlom a tmou. Musíme si vybrať, či chceme byť synmi svetla alebo tmy. Pán Ježiš delí ľudí na „synov tohto sveta" a na „synov svetla" (Lk 16,8). Žiada od nás rozhodnutie. Sv. Pavol nás varuje, aby sme neboli takí „so zatemneným rozumom, odcudzení Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre zaslepenosť ich srdca oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu" (Ef 4,18,19). Avšak Boh je ten, „ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla" (l Pt 2,9).

 

V tomto meste budeme vidieť jeho tvár a na čelách budeme mať jeho meno (porov. Zjv 22,4). Taká je naša nádej, nádej synov svetla.

 

* Bogliolo, A.: Teodícea.

* Novotný, A.: Biblický slovník.