Dogmatika/New age: Rozdiel medzi revíziami

 

 

Kto si chce problematiku new age naštudovať hlbšie, nájde na to užitočné odkazy v Dodatku. Je žiaduce, aby sa toto dielo stalo impulzom na ďalšie štúdium tohto javu v rôznych kultúrnych podmienkach. Zároveň je jeho cieľom povzbudiť na rozlišovanie tých, ktorí hľadajú pevné body na plnší život. Skutočne sme presvedčení o tom, že u mnohých našich hľadajúcich súčasníkov môžeme odhaliť opravdivý smäd po Bohu. Ako to povedal aj pápež Ján Pavol II. skupine biskupov zo Spojených štátov amerických: „Pastieri sa musia poctivo pýtať, či venovali dostatočnú pozornosť smädu ľudského srdca po pravej ,živej vode’, ktorú môže dať len Kristus, náš Vykupiteľ“ (porov. Jn 4, 7–13). Tak ako on, aj my máme nástojiť „na trvalej sviežosti evanjeliového posolstva a na jeho schopnosti premeniť a obnoviť tých, ktorí ho prijímajú“ (AAS 86/4, 330).

 

 

Nasledujúce úvahy by mali slúžiť ako sprievodca pre katolíkov hlásajúcich evanjelium a vyučujúcich náboženstvo na všetkých úrovniach v Cirkvi. Tento dokument nemá totiž za cieľ poskytnúť súbor úplných odpovedí na mnohé otázky, ktoré vychádzajú z new age alebo z iného zo súčasných znakov nepretržitého ľudského hľadania šťastia, zmyslu a spásy. Má byť skôr pozvaním porozumieť tento kulturálny prúd new age a angažovať sa v skutočnom dialógu s tými, ktorí sú ovplyvnení jeho myšlienkami. Zapojeným do pastoračnej práce má dokument pomôcť pochopiť spiritualitu new age a odpovedať na ňu či už poukázaním na prvky, ktorými je táto spiritualita v protiklade s katolíckou vierou, alebo odmietnutím postojov mysliteľov new age protirečiacich kresťanskej viere. Od kresťanov sa v prvom rade vyžaduje pevné zakotvenie vo vlastnej viere. Na tomto pevnom základe môžu budovať svoj život ako pozitívnu odpoveď na výzvu z Prvého Petrovho listu: „[Buďte] stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím“ (1 Pt 3, 15 n.).

 

 

 

Vcelku správne sa konštatovalo, že mnoho ľudí dnes tápe medzi istotou a neistotou, najmä pokiaľ ide o otázku ich vlastnej identity.1 Niektorí hovoria, že kresťanské náboženstvo je patriarchálne a autoritatívne, že politické inštitúcie nie sú schopné zmeniť svet na lepší a že klasická (alopatická) medicína nedokáže účinne liečiť ľudí. Skutočnosť, že kedysi centrálne prvky spoločnosti sú dnes považované za nedôve ryhodné alebo strácajú skutočnú autoritu, vytvorila ovzdušie, v ktorom ľudia hľadia viac do vlastného vnútra, do seba, kde hľadajú zmysel a silu. Obracajú sa aj na alternatívne inštitúcie v nádeji, že im odpovedia na ich najhlbšie otázky. Život alternatívnych spoločenstiev sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ktorý bol chaotický a nemal žiadnu štruktúru, podnietil úsilie o väčšiu disciplínu a štruktúrovanosť, ktoré sú bezpochyby kľúčovými prvkami nesmierne populárnych „mystických“ hnutí. New age je príťažlivý predovšetkým preto, že mnohé z toho, čo ponúka, spĺňa tie ľudské túžby, ktoré oficiálne inštitúcie často nesplnili.

New age priťahuje ľudí, ktorí sú nasiaknutí hodnotami modernej kultúry. Sloboda, autenticita, samostatnosť a ďalšie im podobné hodnoty sú považované za sväté. New age je príťažlivé pre tých, ktorí majú problém prijať patriarchálnu spoločnosť. „Nevyžaduje viac viery, ako ísť do kina“.3 a predsa by chcelo uspokojiť duchovné túžby ľudí. Vzniká tu teda zásadná otázka: Čo sa vlastne v new age rozumie pod spiritualitou? Odpoveď je kľúčom na odhalenie niektorých rozdielov medzi kresťanskou tradíciou a veľkou časťou toho, čo možno nazvať new age. Niektoré smery tohto hnutia využívajú prírodné sily a usilujú sa komunikovať s druhým svetom, aby zistili osud jednotlivcov, čím im chcú pomôcť naladiť sa na správnu frekvenciu a vyťažiť to najlepšie zo seba a z okolností, v ktorých sa nachádzajú. Vo väčšine prípadov je však toto všetko úplne fatalistické. Kresťanstvo je, naopak, výzvou hľadieť smerom von a ponad seba, k „novému adventu“ Boha, ktorý nás pozýva žiť dialóg lásky.4

 

 

V posledných rokoch vznikla vďaka technologickej revolúcii v oblasti komunikačných prostriedkov úplne nová situácia. Ľahkosť a rýchlosť, akými dnes môžu ľudia komunikovať, je jedným z dôvodov, prečo sa new age tak rýchlo dostalo do pozornosti ľudí každého veku a pôvodu, pomýliac aj mnohých Kristových nasledovníkov, ktorí presne nepochopili, o čo tu ide. Najmä internet nadobudol nesmierny vplyv, predovšetkým na mladých ľudí, ktorí v ňom našli blízky a príťažlivý prostriedok na získavanie informácií. Zároveň však internet predstavuje nosič neustále sa meniacich, často pochybných informácií o rozličných stránkach náboženstiev. Nie všetko, čo je tam označené za kresťanské alebo katolícke, verne vyjadruje učenie Katolíckej cirkvi a súčasne tam možno pozorovať rozširovanie rôznych prameňov new age, od tých serióznych až po celkom smiešne. Ľudia preto potrebujú dôveryhodné informácie o rozdieloch medzi kresťanstvom a new age a majú na ne právo.

 

 

Keď skúmame viaceré tradície new age, hneď je nám jasné, že new age vlastne prináša len máločo nové. Zdá sa, že jeho názov sa rozšíril vďaka rozenkruciánstvu a slobodomurárstvu v časoch francúzskej a americkej revolúcie, ale obsahom je jednou zo súčasných foriem západného ezoterizmu. Ten sa inšpiruje gnostickými skupinami, ktoré vznikli v začiatkoch kresťanstva a najväčší rozmach dosiahli v období reformácie. Rozvíjal sa paralelne s vedeckým svetonázorom a dočkal sa rozumového zdôvodnenia v osemnástom a devätnástom storočí. Charakterizuje ho postupné odmietanie osobného Boha a zameranie sa na iné bytosti, ktoré často pôsobia ako sprostredkovatelia medzi Bohom a človekom v tradičnom kresťanstve, pričom ich však čoraz svojráznejšie prispôsobuje a pridáva k nim aj ďalšie. Silný trend v modernej západnej kultúre, ktorý vytvoril priestor pre myšlienky new age, bolo všeobecné prijatie Darwinovej evolučnej teórie. Tá spolu so zameraním sa na skryté duchovné mocnosti a sily prírody vytvorila chrbtovú kosť veľkej časti toho, čo dnes nazývame teóriou new age. Hnutie new age bolo tak široko prijaté v podstate preto, lebo svetonázor, na ktorom sa zakladalo, bol už široko prijatý. Pôda bola dobre pripravená už vznikom a rozvojom relativizmu, súčasne s pôsobením antipatie či ľahostajnosti ku kresťanskej viere. Okrem toho sa rozvinula živá diskusia o tom, či a v akom zmysle možno new age označiť za postmoderný fenomén. Existencia a horlivosť myslenia a praxe new age svedčia o neuhasiteľnej túžbe ľudského ducha po transcendentne a náboženskom zmysle, ktoré nie sú iba súčasným kultúrnym javom, ale možno ich pozorovať už v dávnych časoch, či už kresťanských, alebo pohanských.

 

 

I keď pripúšťame, že New age istým spôsobom odpovedá na legitímne duchovné túžby ľudskej prirodzenosti, treba konštatovať, že sa o to pokúša vždy v rozpore s kresťanským Zjavením. Zvlášť v západnej kultúre sú veľmi príťažlivé „alternatívne“ prístupy k spiritualite. Na jednej strane sa medzi katolíkmi rozšírili nové formy psychologického prístupu k jednotlivcovi, a to aj v exercičných domoch, seminároch či formačných inštitútoch pre rehoľníkov. Na druhej strane silnejúca nostalgia a rastúci záujem, pokiaľ ide o starovekú múdrosť a staré rituály, vysvetľujú rozsiahle rozšírenie ezoterizmu a gnosticizmu. Veľa ľudí priťahuje najmä to, čo poznáme – či už správne, alebo nie – ako „keltskú“ spiritualitu,5 respektíve náboženstvá starovekých národov. Knihy a kurzy zaoberajúce sa spiritualitou a starodávnymi alebo východnými náboženstvami sú prekvitajúcim tovarom a často sa označujú nálepkou new age z komerčných dôvodov. Avšak väzby na tieto náboženstvá nie sú vždy jasné, ba často sa celkom popierajú.

Pri korektnom kresťanskom posudzovaní myslenia a praxe new age nemôže chýbať konštatovanie, že podobne, ako to bolo v druhom a treťom storočí v prípade gnosticizmu, aj new age prestavuje istý súhrn názorov označených Cirkvou za heterodoxné. Ján Pavol II. varuje pred problémom, ktorým je „znovuzrodenie starovekých gnostických ideí vo forme takzvaného new age. Nemôžeme podľahnúť ilúzii, že by mohlo priniesť náboženstvu nejakú obnovu. Je to iba nový spôsob praktizovania gnózy, čiže duchovného postoja, ktorý v mene hlbokého poznávania Boha nakoniec prekrucuje jeho slovo a nahrádza ho čisto ľudskými slovami. Gnóza nikdy nezmizla z pôdy kresťanstva, ale stále žila popri ňom, niekedy vo forme filozofického prúdu, častejšie s náboženskými alebo paranáboženskými obmenami, v rozhodnom, aj keď nie vyhlásenom kontraste so všetkým, čo je prirodzene kresťanské“.6 Možno to vidieť na príklade takzvaného eneagramu, nástroja na charakterovú analýzu, obsahujúceho deväť charakterových typov, ktorý keď sa používa ako prostriedok duchovného rastu, môže vniesť dvojznačnosť do učenia a praktizovania kresťanskej viery.

 

 

Príťažlivosť new age sa nesmie podceňovať. Pri nedostatočnom pochopení obsahu kresťanskej viery sa možno mylne nazdávať, že kresťanské náboženstvo neposkytuje hlbšiu spiritualitu, a preto sú ľudia v pokušení hľadať inde. Niektorí si však myslia, že new age je už minulosťou a hovoria o „budúcom veku“ (next age).7 Odvolávajú sa na krízu, ktorá sa začala prejavovať v Spojených štátoch amerických na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, no pripúšťajú, že najmä mimo anglicky hovoriacich častí sveta môže prísť táto kríza neskôr. Tovar v kníhkupectvách a vysielanie rozhlasových staníc, ale i množstvo svojpomocných skupín v mnohých mestách a mestečkách na Západe však svedčí o inom. Zdá sa, že aspoň nateraz je hnutie new age ešte veľmi živé a tvorí súčasť dnešnej kultúrnej scény.

Úspech new age je pre Cirkev výzvou. Niektorí ľudia si myslia, že kresťanské náboženstvo im už neposkytuje – a možno ani nikdy neposkytovalo – to, čo skutočne potrebujú. Hľadanie, ktoré ľudí často privádza k new age, je opravdivou túžbou po hlbšej spiritualite, po niečom, čo sa skutočne dotkne srdca a čo tomuto zmätenému a často odcudzujúcemu svetu poskytne zmysel. Je aj niečo pozitívne na kritikách, ktoré new age obracia proti „materializmu denného života, filozofie, ba dokonca medicíny či psychiatrie; proti redukcionizmu, ktorý odmieta brať do úvahy náboženské a nadprirodzené skúsenosti; proti industriálnej kultúre bezuzdného individualizmu, ktorý učí egoizmu a nezáujmu o iných ľudí, budúcnosť a životné prostredie“.8 Problematické sú len alternatívne odpovede na existenciálne otázky, ktoré new age ponúka. Ak nechce byť Cirkev obvinená z toho, že je hluchá voči túžbam ľudí, musia jej členovia urobiť dve veci: pevnejšie sa primknúť k základom svojej viery a počuť často tiché volanie vychádzajúce zo sŕdc ľudí, ktoré ich vedie inam, ak nenájdu vypočutie v Cirkvi. Veriacich treba povzbudzovať, aby sa primkli bližšie k Ježišovi Kristovi a boli pripravení nasledovať ho, lebo on je pravou cestou k šťastiu, pravdou o Bohu a plnosťou života pre všetkých mužov a pre všetky ženy, ktorí sú prichystaní odpovedať na jeho lásku.

 

 

Kresťania v mnohých západných krajinách – a čoraz častejšie aj v iných oblastiach sveta – prichádzajú do kontaktu s rozličnými stránkami javu známeho ako new age. Mnohí z nich by sa radi dozvedeli, ako možno najlepšie pristupovať k tomuto príťažlivému, no zároveň zložitému, prchavému a provokujúcemu javu. Našimi úvahami sa pokúšame pomôcť kresťanom v dvoch smeroch:

Veda a technika zjavne nedokázali ľuďom poskytnúť to, čo spočiatku sľubovali, preto sa pri hľadaní zmyslu a oslobodenia obrátili na spiritualitu. New age, ako vieme, vzniklo z hľadania niečoho humánnejšieho a krajšieho, ako bol deprimujúci a odcudzujúci život západnej spoločnosti. Jeho prví predstavitelia boli pripravení ísť pri svojom hľadaní do veľkej šírky, preto má new age veľmi eklektický charakter. Môže byť tiež jedným zo znakov „návratu k viere“, ale zaiste nie návratu k ortodoxným kresťanským učeniam a vierovyznaniam. Prvými symbolmi tohto „hnutia“, ktoré prenikli do západnej kultúry, boli známy woodstocký festival v štáte New York roku 1969 a muzikál Vlasy, ktorý prináša hlavné myšlienky new age v symbolickej piesni Vodnár.20 Avšak bol to skôr len vrchol ľadovca, ktorého skutočné rozmery sa ukázali iba relatívne nedávno. V niektorých oblastiach ešte stále pretrváva idealizmus šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, hoci nie sú to už prevažne dospievajúci, ktorí sa k nemu hlásia. Vymizli vzťahy s ľavicovými politickými ideológiami a psychodelické drogy už nehrajú takú úlohu ako kedysi. Všeličo sa odvtedy odohralo, takže tieto názory sa už nezdajú také revolučné; „spirituálne“ a „mystické“ smery, ktoré boli predtým vyhradené pre protikultúru, sa teraz stali súčasťou hlavného kultúrneho prúdu a ovplyvňujú rozličné stránky života, napríklad medicínu, vedu, umenie a náboženstvo. Západnú kultúru teraz charakterizuje oveľa všeobecnejšie politické a ekologické vedomie a celá táto kultúrna zmena mala veľký vplyv na životný štýl ľudí. Niektorí navrhli, aby sa práve hnutie new age považovalo za významný prechod k tomu, čo sa pokladá za „oveľa lepší spôsob života“.21

 

 

 

Jedným z najbežnejších prvkov spirituality new age je fascinácia mimoriadnymi úkazmi, najmä paranormálnymi javmi. Ľudia považovaní za médiá tvrdia, že v extáze, počas javu nazývaného v new age channeling (kanálovanie, kontaktácia), prevezme kontrolu nad ich telom a schopnosťami iná bytosť. Niektorí svedkovia takejto udalosti ochotne tvrdia, že tu skutočne ide o duchovné úkazy, ktoré však nepochádzajú od Boha, hoci sa temer vždy používa reč lásky a svetla. Možno by bolo správnejšie hovoriť v tomto prípade o súčasnej forme špiritizmu, nie o spiritualite v prísnom zmysle slova. Ďalšími priateľmi a radcami z duchovného sveta sú v new age anjeli (ktorí sa stali ústrednou témou nového knižného a reprografického trhu). Tí, ktorí o nich hovoria, to však robia veľmi nesystematicky; presné rozlíšenie v tejto oblasti sa dokonca niekedy považuje za zbytočné, pretože „jestvuje viacero úrovní vodcov, entít, energií a bytostí v každom kúte univerza... Z nich si možno vybrať a vziať podľa vlastných mechanizmov príťažlivosti či odpudivosti“.22 Tieto duchovné entity sú často nenábožensky vyzývané, aby pomohli pri relaxácii zameranej na zlepšenie rozhodovacej schopnosti a kontroly nad vlastným životom a kariérou. Ďalšou zo skúseností new age, ktorou sa chvália ľudia považujúci sa za mystikov, je splynutie niektorých duchov s výnimočnými osobami, prostredníctvom ktorých vyučujú. Niektorí prírodní duchovia sú opísaní ako mocné energie existujúce v prírodnom svete alebo aj na „vnútorných úrovniach“: teda dosiahnuteľné pomocou rituálov, drog a iných techník vyvolávajúcich zmenené stavy vedomia. Je zrejmé aspoň v teórii, že v new age sa často neuznáva nijaká vyššia duchovná autorita od osobnej vnútornej skúsenosti.

 

 

Rôzne javy, ako sú findhornská záhrada alebo feng šui,23 predstavujú rozmanité spôsoby poukazujúce na význam súladu s prírodou a s vesmírom. V new age sa nerozlišuje medzi dobrom a zlom. Podľa neho sú ľudské činy ovocím buď osvietenia, alebo nevedomosti, a preto nikoho nemožno odsúdiť a nikto nepotrebuje odpustenie. Viera v existenciu zla vraj môže splodiť len negativizmus a strach. Odpoveďou na negativizmus je láska. Avšak pri láske nejde o jej konkrétne prejavy v skutkoch, ale skôr o nastavenie mysle. Láska sa tu chápe ako energia, vysokofrekvenčná vibrácia, pričom tajomstvo šťastia, zdravia a úspechu spočíva v schopnosti naladiť sa na ňu, čiže nájsť si svoje vlastné miesto v dlhom reťazci bytí. Učitelia a terapie new age chcú ponúknuť kľúč na dosiahnutie súladu medzi všetkými prvkami vesmíru, aby ľudia mohli naladiť „tón“ svojho života a dosiahnuť absolútnu harmóniu medzi sebou navzájom i so všetkým, čo ich obklopuje. Teoretický rámec, v ktorom sa to podáva, je však u každého autora iný.24

nič z toho nie je pravda

 

 

Formálna (alopatická) medicína sa dnes obmedzuje na liečenie jednotlivých, izolovaných chorôb a nedokáže nazerať na zdravie človeka v širších súvislostiach. Tento jej prístup vyvolal značný a pochopiteľný nárast nespokojnosti. Alternatívne terapie si získali nesmiernu popularitu, pretože sa snažia hľadieť na človeka ako na celok a chcú skôr uzdravovať, než liečiť. Holistická medicína sa, ako vieme, zameriava na významnú úlohu mysle pri fyzickom uzdravovaní. Tvrdí, že prepojenie medzi psychickou a fyzickou stránkou človeka sa nachádza v imunitnom systéme a v indickom systéme čakier. Podľa new age pochádza choroba a utrpenie z konania proti prírode. Pokiaľ sme v harmónii s prírodou, môžeme očakávať zdravší život aj materiálnu prosperitu. Podľa niektorých liečiteľov new age by dokonca nemusela byť pre nás nevyhnutnosťou ani smrť. Rozvoj nášho ľudského potenciálu nás uvedie do kontaktu s naším vnútorným božstvom a s tými časťami nás samých, ktoré sa nám odcudzili a boli potlačené. Tie sa prejavujú predovšetkým v zmenených stavoch vedomia (Altered States of Consciousness – ASCs), neraz vyvolaných drogami a rozličnými technikami rozširovania vedomia, najmä v rámci „transpersonálnej psychológie“. Šamana často považujú za odborníka na zmenené stavy vedomia, za človeka, ktorý je schopný byť sprostredkovateľom medzi transpersonálnymi sférami duchov alebo božstiev a ľudským svetom.

Vzhľadom na to, že dobré zdravie zahŕňa aj predĺženie života, new age vlastne ponúka učenie Východu v západných pojmoch. Pôvodne bola reinkarnácia súčasťou hinduistického cyklického spôsobu myslenia, ktorého základom je átman, božské jadro osobnosti (neskôr pojem jiva), ktoré sa presúvalo z jedného tela do druhého v cykle utrpenia (samsara) podriadenom zákonu karmy, súvisiacej so správaním v minulých životoch. Nádej spočívala v možnosti zrodiť sa v lepších podmienkach alebo sa nakoniec úplne oslobodiť od nutnosti znovuzrodenia. Vo väčšine budhistických tradícií však neputuje z tela do tela duša, ale kontinuum vedomia. Prítomný život je uväznený v potenciálne nekonečnom vesmírnom procese, ktorý zahŕňa aj bohov. Od čias Gottholda E. Lessinga sa na Západe začala reinkarnácia chápať oveľa optimistickejšie – ako proces postupného učenia a individuálneho naplnenia. Špiritizmus, teozofia, antropozofia a new age hľadia na reinkarnáciu ako na účasť na vesmírnej evolúcii. Zdá sa, že tento postkresťanský prístup k eschatológii odpovedá na nevyriešené otázky teodícey a zbavuje sa pojmu „peklo“. Keď je duša oddelená od tela, môže človek znovu uvidieť celý svoj dovtedajší život, a v okamihu, keď sa spojí so svojím novým telom, v predstihu uvidí niečo z nastávajúceho života. Ľudia majú prístup k svojim predchádzajúcim životom prostredníctvom snov a meditačných techník.26

 

 

 

Boh je len jeden a v Bohu sú tri osoby Otec, Syn a Duch Svätý

 

 

 

„Tak kresťanská tradícia, ako aj sekulárna viera v nekonečný proces vedeckého rozvoja museli čeliť vážnej kríze, ktorá sa prvýkrát prejavila počas študentských revolúcií roku 1968.“ 27 Múdrosť predchádzajúcich generácií bola náhle zbavená svojho významu a rešpektu a všemohúcnosť vedy sa vytratila, takže Cirkev „musela čeliť vážnemu kolapsu pri odovzdávaní svojej viery mladšej generácii“.28 Všeobecnú stratu viery v tieto dávne piliere svedomia a spoločenskej súdržnosti sprevádzal neočakávaný návrat vesmírnej religiozity, rituálov a rozličných foriem viery, o ktorých si mnohí mysleli, že kresťanstvo ich už vytlačilo. Tento večný ezoterický spodný prúd však nikdy skutočne nevyschol. Naproti tomu nárast popularity ázijských náboženstiev bol v prostredí Západu niečím úplne novým; etablovali sa koncom devätnásteho storočia v teozofickom hnutí, pričom odzrkadľovali „rastúce vedomie globálnej spirituality, zahŕňajúcej všetky jestvujúce náboženské tradície“.29

V takejto predstave uzavretého vesmíru, ktorá spolu s nami zahŕňa „Boha“ a iné duchovné bytosti, spoznávame skrytý panteizmus. To je základný prvok prenikajúci celé myslenie a prax new age, ovplyvňujúci hneď na začiatku každé iné pozitívne tvrdenie, ktoré by podporovalo niektorú stránku jeho spirituality. My kresťania totiž veríme v opak, a síce, že „človek je vo svojej podstate stvorením a zostáva ním po celú večnosť, takže pohltenie ľudského ja v božskom ja nikdy nebude možné“.31

 

 

Základnú osnovu myslenia new age treba hľadať v ezotericko-teozofickej tradícii, ktorá bola európskymi intelektuálnymi kruhmi široko prijatá v osemnástom a devätnástom storočí. Zvlášť silne bola prítomná v slobodomurárstve, špiritizme, okultizme a v teozofii, ktorým bol spoločný určitý druh ezoterickej kultúry. V ich pohľade na svet sú viditeľné a neviditeľné vesmíry spojené radom spoločných znakov, analógií a vplyvov medzi mikrokozmom a makrokozmom, medzi kovmi a planétami, medzi planétami a rôznymi časťami ľudského tela, medzi viditeľným vesmírom a neviditeľnou sférou reality. Príroda je živou bytosťou – prestúpenou sieťou sympatií a antipatií, oživovanou svetlom a skrytým ohňom –, ktorú sa ľudské bytosti snažia ovládnuť. Ľudia sa môžu s týmito vyššími a nižšími svetmi skontaktovať pomocou predstavivosti (ktorá je orgánom ich duše alebo ducha), cez sprostredkovateľov (anjelov, duchov, diablov), respektíve cez rituály.

 

 

Niektorí považujú ezoterizmus devätnásteho storočia za úplne sekularizovaný. Alchýmia, astrológia a iné prvky tradičného ezoterizmu boli doplnené istými oblasťami modernej kultúry, ako je skúmanie kauzálnych zákonov, evolucionizmus, psychológia a štúdium náboženstiev. Svoju najčistejšiu podobu dosiahol tento typ ezoterizmu v myšlienkach Rusky Jeleny Petrovny Blavatskej, považovanej za médium, ktorá spolu s Henrym Olcottom založila v roku 1875 v New Yorku Teozofickú spoločnosť. Jej snahou bolo zjednotiť prvky východnej a západnej tradície v evolučnom druhu špiritizmu. Spoločnosť mala tri hlavné ciele:

 

 

„Zmysel týchto cieľov... je potrebné objasniť. Prvý cieľ bezvýhradne odmieta ,iracionálny fanatizmus’ a ,sektárstvo’ tradičného kresťanstva, tak ako ho chápu špiritisti a teozofi... Avšak z týchto cieľov nie je hneď jasné, že teozofi považujú za ,vedu‘ okultnú vedu a za ,filozofiu‘ okultnú filozofiu (occulta philosophia) a že prírodné zákony sú podľa nich okultnej alebo psychickej povahy. Zároveň očakávajú, že komparatívne štúdium náboženstva nakoniec povedie k odhaleniu ,prvotnej tradície‘, sformovanej napokon do večnej hermetistickej philosophia perennis.“32

Znak Vodnára bol prebraný z astrologickej mytológie, no neskôr sa stal výrazom túžby po radikálne novom svete. Dvoma centrami, ktoré na začiatku slúžili ako hnacie motory new age a v istom zmysle sú nimi až dodnes, boli Záhradná komunita vo Findhorne (Garden community at Findhorn) v severovýchodnom Škótsku a Centrum pre rozvoj ľudského potenciálu v Esalene (Centre for the development of human potential at Esalen) v Big Sur (Kalifornia, USA). To, čo new age neustále živí, je rastúce globálne vedomie a čoraz väčšie uvedomovanie si blížiacej sa ekologickej krízy.

 

 

New age nie je náboženstvom v presnom zmysle slova, avšak predmetom jeho záujmu je to, čo označujeme za „božské“. Podstatou new age je voľné spojenie rozličných aktivít, myšlienok a ľudí, na ktoré možno tento názov oprávnene aplikovať. Nejestvuje teda nijaká konkrétna formulácia učenia new age, ako je to pri štandardných náboženstvách. Napriek tomu a napriek nesmiernej pestrosti môžeme v rámci new age pozorovať niektoré spoločné prvky:

* ľudia nasledujú osvietených majstrov.

 

 

 

New age verí, že človek môže dosiahnuť dokonalosť pomocou širokého spektra rôznych techník a terapií (v protiklade ku kresťanskej predstave o potrebe spolupráce s Božou milosťou). V podstate sa zhoduje s Nietzscheho myšlienkou, že kresťanstvo zabránilo tomu, aby sa naplno prejavilo pravé človečenstvo. Dosiahnuť dokonalosť znamená v tomto prípade dosiahnuť sebanaplnenie v súlade so systémom hodnôt, ktoré sme si sami vytvorili a ktoré sú dosiahnuteľné našimi vlastnými silami. Možno tu teda hovoriť o ja, ktoré utvára samo seba. Podľa takéhoto chápania je medzi tým, aké sú ľudské bytosti teraz a aké budú, keď naplno zrealizujú svoje možnosti, väčší rozdiel ako medzi ľudskými bytosťami a antropoidmi.

Psychológia sa využíva na vysvetlenie rozširovania vedomia ako „mystického“ zážitku. Joga, zen, transcendentná meditácia a tantrické cvičenia vedú k sebanaplneniu a osvieteniu. Verí sa, že vrcholné zážitky (napríklad znovuprežitie vlastného narodenia, cestovanie k bráne smrti, biofeedback, tanec či dokonca drogy – čokoľvek, čo môže navodiť zmenu stavu vedomia) vedú k jednote a osvieteniu. Pretože jestvuje len jedna „myseľ“, niektorí ľudia môžu slúžiť ako kanály pre vyššie bytosti. Každá časť tohto jediného univerzálneho bytia má spojenie so všetkými ostatnými. Klasickým prístupom new age je transpersonálna psychológia, ktorej hlavnými princípmi sú univerzálna „myseľ“, „vyššie ja“, osobné a kolektívne nevedomie a individuálne ja. „Vyššie ja“ je našou skutočnou identitou, mostom medzi Bohom, ktorý je božskou mysľou, a ľudstvom. Duchovný rast je kontakt s „vyšším ja“, pomocou ktorého sa prekonávajú všetky formy dualizmu medzi subjektom a objektom, životom a smrťou, psyché a soma, ja a jeho zlomkovými aspektmi. Naša ohraničená osobnosť je ako tieň alebo sen vytvorený skutočným ja. „Vyššie ja“ zahŕňa aj spomienky z predošlých (re)inkarnácií.

 

 

New age výrazne uprednostňuje orientálne alebo predkresťanské náboženstvá, lebo ich považuje za neznečistené židovsko-kresťanskými deformáciami. Preto kladie veľký dôraz aj na starodávne poľnohospodárske ríty a kulty plodnosti. Gaia, Matka Zem, sa predkladá ako alternatíva k Bohu Otcovi, ktorého obraz sa spája s patriarchálnou predstavou mužskej nadvlády nad ženou. Hovorí sa tu o bohu, no nie o osobnom Bohu; boh, o ktorom hovorí new age, nie je ani osobný, ani transcendentný. Nie je stvoriteľom ani udržiavateľom vesmíru, ale „neosobnou energiou“, imanentnou vo svete, s ktorým tvorí „vesmírnu jednotu“: „všetko je jeden celok“. Táto jednota je monistická, panteistická alebo presnejšie panenteistická. Boh je „životný princíp“, „duch či duša sveta“, celkový súhrn všetkých vedomí jestvujúcich vo svete. V istom zmysle je všetko bohom. Božia prítomnosť je najjasnejšia v duchovných stránkach skutočnosti, kde každá myseľ či každý duch je v určitom zmysle bohom.

Najvnútornejšia a najosobnejšia („psychická“) úroveň, na ktorej túto „božskú vesmírnu energiu“ môžu ľudské bytosti vnímať, sa zvykne nazývať aj „Duchom Svätým“.

 

 

Pre väčšiu časť myslenia new age je veľmi dôležitý posun od mechanistického modelu klasickej fyziky k „holistickému“ modelu modernej atómovej a subatómovej fyziky, založenému na predstave hmoty, ktorá sa neskladá z častíc, ale z vlnenia a energie. Vesmír je potom oceánom energie, ktorý tvorí jeden celok alebo sieť väzieb. Energia oživujúca tento jediný organizmus, ktorým je vesmír, je „duch“. Boh a svet nie sú vzájomne sa vylučujúce skutočnosti. Samotný svet je božský a prechádza procesom postupného vývoja, ktorý vedie nehybnú hmotu k „vyššiemu a dokonalému vedomiu“. Svet nebol stvorený, je večný a sebestačný. Budúcnosť sveta závisí od vnútorného dynamizmu, ktorý je nevyhnutne pozitívny a ktorý vedie k zmierenej (božskej) jednote všetkého jestvujúceho. Boh a svet, duch a telo, rozum a cit, nebo a zem sú jednou obrovskou vibráciou energie.

Jednou z často sa opakujúcich tém v spisoch a myslení new age je téma „novej paradigmy“, ktorú otvorila súčasná veda. „Veda nám umožnila nazrieť dovnútra celkov a systémov, posunula nás dopredu a zmenila. Učíme sa interpretovať jednotlivé smery a rozpoznávať prvé znaky ďalšej, ešte sľubnejšej paradigmy. Tvoríme alternatívne scenáre budúcnosti. Hovoríme o zlyhaní starých systémov, zavádzame nové riešenia problémov vo všetkých odboroch.“41 „Zmena paradigmy“ teda znamená iba radikálnu zmenu pohľadu, nič iné. Otázkou je, či je skutočná zmena úmerná zmene myslenia a nakoľko sa môže vnútorná transformácia účinne prejaviť vo vonkajšom svete. Tu sa treba nezaujato pýtať, či je vedecký myšlienkový postup, ktorý vedie k takýmto tvrdeniam: „Vojna je nemysliteľná v spoločnosti autonómnych osôb, ktoré objavili vzájomnú prepojenosť celého ľudstva, ktoré sa neboja cudzích myšlienok ani kultúr a ktoré vedia, že každá revolúcia sa začína vnútri a že vlastný stupeň osvietenia nemožno vnútiť tým druhým.“42 Je nelogické uzatvárať, že sa niečo nemôže stať len preto, lebo je to nemysliteľné. Takýto úsudok je vskutku gnostický, keďže prisudzuje priveľkú moc poznaniu a vedomiu. Nechceme tu popierať základnú a rozhodujúcu úlohu vývoja vedomia vo vedeckom bádaní a tvorivom rozvoji, chceme jednoducho upozorniť, že sa tu aplikuje na vonkajšiu skutočnosť to, čo prebýva zatiaľ len v mysli.

 

 

„Príťažlivosť new age v podstate spočíva v kultúrou vzbudenom záujme o seba samého, svoju hodnotu, svoje možnosti a svoje problémy. Zatiaľ čo tradičná religiozita s vlastnou hierarchickou organizáciou sa hodí pre spoločenstvo, odtradicionalizovaná spiritualita je vhodná pre jednotlivca. New age je „o“ vlastnom ja tým, že uľahčuje oslavu toho, čím má toto ja byť a čím sa má stať; a je „pre“ vlastné ja, lebo sa líši od dominantného prúdu a môže sa pokúsiť riešiť problém identity pochádzajúci z konvenčných životných foriem.“44

 

I keď nie je úplne korektné tvrdiť, že kvietizmus je všeobecným postojom new age, jednou z hlavných námietok voči hnutiu new age je, že jeho individualisticky zameraná požiadavka na sebarealizáciu súčasne zabraňuje možnému vzniku zdravej náboženskej kultúry. Poukazujú na to tri skutočnosti:

* New age preberá postupne náboženské praktiky východných náboženstiev a reinterpretuje ich tak, aby to vyhovovalo západnému človeku. To má za následok odmietnutie pojmov „hriech“ a „spása“, ktoré sú nahradené morálne neutrálnymi pojmami „závislosť“ a „zotavenie“. Odvolávanie sa na mimoeurópske vplyvy je niekedy skôr „pseudoorientalizáciou“ západnej kultúry. Okrem toho tu zriedka ide o skutočný dialóg medzi kultúrami. V prostredí, v ktorom sa na grécko-rímsky a židovsko-kresťanský vplyv hľadí podozrievavo, sa východné vplyvy prijímajú ako alternatíva k západnej kultúre. Tradičná veda a medicína sa považujú za menejcenné ako holistický prístup, podobne ako patriarchálne a partikulárne štruktúry v politike a náboženstve. Sú totiž prekážkou príchodu veku Vodnára. Znova je zrejmé, že ak sa niekto rozhodne pre alternatívy, ktoré ponúka new age, musí sa úplne rozísť s tradíciou, v ktorej vyrastal. No ide tu skutočne, ako sa to často predpokladá a vníma, o slobodné a zrelé rozhodnutie?

* Pravé náboženské tradície podporujú disciplínu s cieľom dosiahnuť múdrosť, duševnú rovnováhu a súcit. New age je ozvenou hlbokej a neodňateľnej túžby po celistvej náboženskej kultúre a po niečom všeobecnejšom a osvietenejšom, ako je to, čo vo všeobecnosti ponúkajú politici. Nie je však jasné, či je predstava založená na neustále sa rozširujúcom ja prospešná pre jednotlivca alebo pre spoločnosť. Formačné semináre new age (známe ako Erhard seminar trainings – EST a podobne) spájajú hodnoty „protikultúry“ s prevládajúcou potrebou dosiahnuť úspech a vnútorné uspokojenie s vonkajším úspechom. Findhornský kurz Spirit of Business mení chápanie práce a zvyšuje jej produktivitu; niektorí prívrženci new age chcú byť nielen opravdivejší a spontánnejší, ale aj bohatší (pomocou mágie atď.). „To, čo robí semináre new age pre ľudí s podnikateľským myslením ešte príťažlivejšími, je, že prinášajú do sveta podnikania akoby humánnejšie myšlienky. O pracovisku sa v nich uvažuje ako o ,prostredí, kde sa človek učí’, podľa nich treba ,vniesť do práce nový elán’ a ,práca má poľudšťovať’. Hovorí sa tu o ,realizácii manažéra’, o tom, že ,ľudia sú prvoradí’, o ,uvoľnení potenciálu’. Tieto myšlienky prezentované školiteľmi new age sa pravdepodobne páčia tým podnikateľom, ktorí už absolvovali semináre založené na sekulárnom humanizme a ktorí chcú týmto smerom pokračovať s úmyslom dosiahnuť osobný rast, šťastie a nové nadšenie a zároveň zvýšiť obchodnú produktivitu.“46 Je teda zrejmé, že ľudia, ktorí sa zapoja do týchto seminárov, hľadajú múdrosť a duševnú rovnováhu pre vlastný prospech. Nakoľko im však aktivity, do ktorých sa zapájajú, umožňujú pracovať pre spoločné dobro? Nezávisle od ich motivácie treba všetky tieto javy posudzovať podľa plodov, ktoré prinášajú, a pýtať sa, či podporujú len vlastné ja, alebo podporujú solidaritu s celým stvorenstvom – vrátane celého ľudstva –, nie iba s veľrybami, so stromami či s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. Najškodlivejšie dôsledky akejkoľvek filozofie založenej na egoizme, ku ktorej sa hlásia inštitúcie alebo veľký počet ľudí, nazýva kardinál Josef Ratzinger súborom „stratégií určených na zníženie počtu tých, ktorí sa majú nasýtiť pri stole ľudstva“.47 To je štandardný kľúč na posudzovanie akejkoľvek filozofie či teórie. Kresťanstvo sa vždy snaží posudzovať ľudské správanie na základe jeho ohľaduplnej a v láske pevne zakotvenej otvorenosti voči Stvoriteľovi a všetkým ostatným stvoreniam.

 

 

Napriek mnohým otázkam a kritikám, ktoré new age vyvoláva, predsa je pokusom ľudí, ktorí pociťujú tento svet ako drsný a krutý, vniesť doň trochu viac tepla. Ako reakcia na modernosť pôsobí new age skôr na úrovni pocitov, inštinktov a emócií. Úzkosť z apokalyptickej budúcnosti, ktorú predstavuje hospodárska nestabilita, politická neistota a klimatické zmeny, zohráva pri hľadaní alternatívneho, zásadne optimistického vzťahu k vesmíru veľkú úlohu. Toto hľadanie dokonalosti a šťastia často prebieha výslovne na duchovnej úrovni. Avšak je príznačné, že new age zaznamenalo obrovský úspech v období, ktoré možno charakterizovať temer univerzálnym vyzdvihovaním toho, čo je odlišné. Západná kultúra pokročila ešte ďalej, ako ide tolerancia, v tom zmysle, že od zdráhavého akceptovania či pasívneho trpenia výstredností jednotlivca alebo minoritnej skupiny dospela až k vedomému podrývaniu rešpektu voči tomu, čo je normálne. Normálnosť sa nám predstavuje ako morálne zaťažená predstava, nevyhnutne spojená s absolútnymi normami. Pre čoraz väčší počet ľudí nepredstavujú náboženské viery či absolútne normy nič iné, ako len neschopnosť tolerovať odlišné pohľady a presvedčenia druhých ľudí. V takejto atmosfére majú alternatívne životné štýly a teórie obrovský úspech: byť odlišný je nielen prijateľné, ale je to dokonca niečo dobré a pozitívne.48

Dôležité je povedať ešte niekoľko slov o systematickom povyšovaní new age na ideológiu, hoci tento problém je priveľmi obsiahly. Niektoré skupiny reagovali na new age rozsiahlymi obvineniami z konšpirácie, no odpoveďou zakaždým bolo, že sme svedkami spontánnych kultúrnych zmien, ktorých priebeh je úplne podmienený vplyvmi vymykajúcimi sa ľudskej kontrole. Predsa však treba poukázať na to, že new age má s určitými skupinami s medzinárodným vplyvom spoločný cieľ: potlačiť či prekonať jednotlivé náboženstvá, a tak vytvoriť priestor pre univerzálne náboženstvo, ktoré by dokázalo zjednotiť celé ľudstvo. S tým je úzko späté aj veľmi veľké úsilie mnohých inštitúcií vytvoriť globálnu etiku či etický rámec, ktorý by odrážal globálnu povahu súčasnej kultúry, ekonomiky a politiky. Okrem toho spolitizovanie ekologických otázok stavia do celkom iného svetla aj celkový problém okolo hypotézy Gaia alebo kultu Matky Zeme.

 

 

 

New age jeho zakladatelia často definujú ako „novú spiritualitu“. Je však trochu ironické nazývať „novou“ spiritualitou myšlienky, ktoré pochádzajú z dávnych náboženstiev a kultúr. To, čo je v ňom skutočne nové, je vedomé hľadanie alternatívy k západnej kultúre a jej židovsko-kresťanským koreňom. Pojem „spiritualita“ sa tu vzťahuje na vnútornú skúsenosť harmónie a zjednotenia so všetkým, čo jestvuje, odstraňujúcu pocit nedokonalosti a ohraničenosti človeka. Ľudia pomocou nej objavujú hlboký vzťah s univerzálnou posvätnou silou či energiou, ktorá je jadrom života. Po objavení tohto vzťahu môžu muži a ženy nastúpiť na cestu zdokonaľovania, vďaka ktorej dokážu napraviť svoj osobný život a vzťah k svetu, ako aj prijať svoju úlohu v univerzálnom procese neustáleho vznikania a v novej genéze sveta nachádzajúceho sa v nepretržitom postupnom vývoji. Výsledkom je vesmírna mystika,51 založená na uvedomovaní si vesmíru, ktorý sa rozvíja pomocou dynamických energií. Teda vesmírna energia, vibrácie, svetlo, Boh, láska, dokonca i „najvyššie ja“, všetko sa vzťahuje na jednu a tú istú skutočnosť, na primárny zdroj, prítomný v každom bytí.

 

 

„Možno tu vidieť gnostickú osnovu ezoterickej spirituality, ktorá sa prejavuje v tom, že deti Vodnára sa snažia o transcendentnú jednotu rôznych náboženstiev. Z historických náboženstiev sa usilujú vybrať ich ezoterické jadro a nárokujú si stať sa jeho strážcami. Istým spôsobom tak popierajú dejiny a odmietajú myšlienku, že spiritualita môže byť zakorenená v čase a spätá s určitou inštitúciou. Ježiš z Nazareta nie je Boh, ale je len jedným z mnohých zjavení vesmírneho a univerzálneho Krista.“53

Psychologický prvok takejto spirituality vychádza zo spojenia ezoterickej kultúry a psychológie (porov. 2. 3. 2). New age sa takto stáva skúsenosťou osobnej psychicko-duchovnej premeny, považovanej za analógiu náboženskej skúsenosti. U niektorých ľudí nadobúda táto transformácia podobu hlbokého mystického zážitku, ktorý nasleduje po osobnej kríze alebo únavnom duchovnom hľadaní. U iných vychádza z praktizovania meditácie alebo nejakého druhu terapie, respektíve z paranormálnych skúseností, ktoré menia stav vedomia a pritom umožňujú vnímať jednotu reality.54

 

 

Viacerí autori považujú spiritualitu new age za istý druh duchovného narcizmu alebo pseudomystiky. Je zaujímavé pozorovať, ako túto kritiku rozširoval dokonca významný predstaviteľ new age David Spangler, ktorý sa vo svojich neskorších dielach dištancoval od viacerých ezoterických aspektov tohto myšlienkového prúdu. Konštatoval, že v najpopulárnejších formách new age „jednotlivci a skupiny realizujú vlastné dobrodružné a mocenské predstavy, väčšinou okultné alebo milenaristické... Základnou vlastnosťou týchto foriem je lipnutie na vlastnom svete sebanaplnenia a následné (hoci nie vždy zjavné) stiahnutie sa z vonkajšieho sveta. Na tejto úrovni je new age obývané divnými a exotickými bytosťami, rôznymi majstrami, znalcami, mimozemšťanmi; je prostredím psychických mocností a okultných tajomstiev, konšpirácií a tajných učení“.55

Komerčnou stránkou mnohých produktov a terapií, označených za new age, sa zaoberal David Toolan, americký jezuita, ktorý strávil niekoľko rokov v prostredí new age. Pozoroval, že stúpenci new age objavujú vnútorný život a sú fascinovaní perspektívou vlastnej zodpovednosti za svet, ale veľmi ľahko tiež podliehajú sklonu k individualizmu a názoru, že všetko je objektom konzumu. V tomto zmysle spiritualita new age nie je kresťanská, ale nie je ani budhistická, pretože nevedie k negácii vlastného ja. Zdá sa, že sen o mystickom zjednotení vedie v praxi skôr k virtuálnej jednote, ktorá nakoniec zanecháva ľudí ešte osamelejších a nespokojnejších.

 

 

V ranom období kresťanstva sa veriaci v Ježiša Krista stretali s rôznymi gnostickými náboženstvami. Neignorovali ich, ale pozitívne sa chopili tejto výzvy a aplikovali na Krista pojmy, ktoré sa používali pre vesmírne božstvá. Najjasnejším dokladom toho je známy hymnus na Krista v liste, ktorým sa svätý Pavol obracia na spoločenstvo kresťanov v Kolosách:

 

„On je obraz neviditeľného Boha,

lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi,

viditeľné i neviditeľné,

tróny aj panstvá,

kniežatstvá aj mocnosti.

On je pred všetkým

On je hlavou tela, Cirkvi.

On je počiatok, prvorodený z mŕtvych,

a aby skrze neho zmieril všetko so sebou,

keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj

(Kol 1, 15–20).

 

Podľa kresťanskej viery nie je Ježiš Kristus len modelom, ale je božskou osobou, ktorej ľudsko-božské stelesnenie odhaľuje tajomstvo Otcovej lásky ku každej ľudskej bytosti, lásky, ktorá sa prejavila v dejinách (porov. Jn 3, 16). Ježiš žije v nás, pretože sa spolu s nami delí o svoj život. No to sa nedeje ani na príkaz, ani automaticky. Všetci muži a ženy sú pozvaní mať účasť na jeho živote, žiť „v Kristovi“.

 

 

Pre kresťanov znamená duchovný život vzťah s Bohom, ktorý sa vďaka Božej milosti neustále prehlbuje a tento proces osvetľuje aj náš vzťah k blížnym a k svetu. Spiritualita v chápaní new age znamená prežívanie stavov vedomia, v ktorých vládne harmónia a zjednotenie sa s „celkom“. Pojem „mystika“ sa tu teda nevzťahuje na stretnutie s transcendentným Bohom v plnosti lásky, ale na skúsenosť obrátenia sa do vlastného vnútra, na vzrušujúci pocit zjednotenia s vesmírom, na pocit rozplynutia vlastnej individuality vo veľkom oceáne bytia.59

Všetky meditačné techniky musia byť očistené od domýšľavosti a sebalásky. Kresťanská modlitba nie je cvičenie v kontemplovaní seba, v mlčaní a vo vyprázdňovaní seba, ale ide v nej o dialóg lásky, ktorý „zahŕňa ochotu na obrátenie, únik od vlastného ja k Božiemu ty“.61 To vedie k čoraz väčšej poslušnosti voči Božej vôli, ktorá nás povoláva na hlbokú a opravdivú solidaritu s našimi bratmi a sestrami.62

 

 

Tu je kľúčový bod rozporu medzi kresťanstvom a new age. Literatúra new age je z veľkej časti preniknutá presvedčením, že nejestvuje žiadna božská bytosť „mimo tohto sveta“ alebo akýmkoľvek reálnym spôsobom oddelená od zvyšku sveta. Po Jungovi ešte mnoho ďalších ľudí vyznávalo vieru vo „vnútorného boha“. Podľa new age je naším problémom neschopnosť spoznať našu božskosť a túto neschopnosť možno prekonať len s pomocou duchovného vodcu a s použitím celej škály techník zameraných na odhalenie nášho skrytého (božského) potenciálu. Základnou myšlienkou je, že „boh“ je hlboko v našom vnútri. Sme bohmi a odhaľujeme neobmedzenú moc v nás tým, že postupne odstraňujeme jednotlivé neautentické vrstvy.63 Čím viac tento svoj potenciál spoznávame, tým viac ho aj uskutočňujeme a v tomto zmysle má new age svoju vlastnú predstavu o theosis, o zbožšťovaní človeka, presnejšie o spoznávaní a prijímaní svojej božskosti. Podľa niektorých „žijeme v epoche, v ktorej sa naše chápanie Boha zvnútornilo: od všemocného Boha, ktorý je mimo, k Bohu ako dynamickej, tvorivej sile, nachádzajúcej sa v samotnom centre každého bytia: Boha ako ducha“.64

Nasledujúce otázky môžu byť tým najjednoduchším spôsobom na posúdenie niektorých ústredných prvkov myslenia a praxe new age z kresťanského pohľadu. Názov new age sa vzťahuje na myšlienky týkajúce sa Boha, človeka a sveta, osôb, s ktorými kresťania môžu hovoriť o týchto náboženských otázkach, propagačných materiálov určených pre meditačné skupiny, terapie a podobne, názorov na náboženstvo atď. Niektoré z týchto otázok aplikované na osoby a myšlienky, ktoré nie sú výslovne označené new age, nám odhalia ďalšie nemenované a nepoznané súvislosti s celým prostredím new age.

 

 

Predstava new age o Bohu je dosť nejasná, zatiaľ čo kresťanská predstava je veľmi jasná. Boh je podľa new age neosobnou energiou, osobitným rozšírením či súčasťou vesmíru. V tomto zmysle je boh životnou silou alebo dušou sveta. Božstvo je prítomné v každom bytí, a to odstupňovane, „od najjemnejšieho kryštálu zo sveta minerálov až po samého galaktického boha, o ktorom nevieme nič povedať. Nie je človekom, ale veľkým vedomím“.65 Z niektorých „klasických“ spisov new age je jasné, že ľudské bytosti sa považujú za bohov, pričom v niektorých ľuďoch je toto božstvo viac rozvinuté ako v iných. Boh sa viac nehľadá mimo tohto sveta, ale hľadá sa vo vlastnom vnútri.66 I v prípade, že jestvuje mimo mňa, je tu len preto, aby som ho ovládal a využíval.

Takáto predstava sa veľmi líši od kresťanského chápania Boha ako Stvoriteľa neba i zeme a zdroja každého osobného života. Boh je sám v sebe osobný – Otec, Syn a Duch Svätý – a stvoril vesmír, aby sa mohol o spoločenstvo svojho života podeliť so stvoreniami. „Boh, ktorý prebýva v neprístupnom svetle, chce darovať svoj Boží život ľuďom, ktorých slobodne stvoril, aby ich vo svojom jednorodenom Synovi urobil adoptovanými synmi. Boh zjavuje seba samého, lebo chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba.“ 67 Boh nie je totožný so životným princípom, pod ktorým rozumieme „ducha“ alebo „základnú energiu“ vesmíru. On je tou láskou, úplne odlišnou od sveta, a predsa tvorivo prítomnou vo všetkom, ktorá vedie ľudské bytosti k spáse.

 

 

Ježiša Krista predstavuje literatúra new age často ako jedného z mnohých mudrcov, zasvätencov či avatárov, zatiaľ čo v kresťanskej tradícii je Božím Synom. Tu je niekoľko znakov spoločných pre rozličné prístupy v rámci new age:

V kresťanskej tradícii Ježiš Kristus je Ježiš z Nazareta, o ktorom hovoria evanjeliá, syn Márie a jediný Boží Syn, pravý človek a pravý Boh, plné zjavenie božskej pravdy, jediný Spasiteľ sveta: „Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma a vystúpil do neba, sedí po pravici Otca.“ 69

 

 

„Cieľom techník new age je ľubovoľné reprodukovanie mystických stavov, akoby šlo o laboratórny materiál. Rebirthing (znovuzrodenie), biofeedback, zmyslová izolácia, holotropné dýchanie, hypnóza, mantry, pôst, spánková deprivácia a transcendentálna meditácia predstavujú snahy, ako tieto stavy kontrolovať a vždy znovu ich prežívať.“70 Všetky tieto praktiky však vyvolávajú psychickú slabosť (a zraniteľnosť). Pokiaľ je predmetom cvičení to, že máme „znovuvymyslieť“ samých seba, existuje oprávnená otázka, kto som ja. „Boh v nás“ a holistická jednota s celým vesmírom nutne navodzujú túto otázku. Izolované samostatné osobnosti by boli v pojmoch new age patologické (najmä z hľadiska transpersonálnej psychológie). Avšak „skutočným nebezpečenstvom je holistická paradigma. Myslenie new age je založené na totalitnej jednote, a práve preto je nebezpečné“.71 Jemnejšie povedané: „Sme vierohodní, keď ,nesieme‘ seba samých, keď naše rozhodnutia a reakcie spontánne vyvierajú z našich najvnútornejších potrieb, keď naše správanie a vyjadrenie našich citov odzrkadľuje našu osobnú celistvosť.“72 Hnutie ľudského potenciálu je najjasnejším príkladom presvedčenia, že ľudia sú božskí a majú v sebe božskú iskru.

Kresťanský postoj vychádza z učenia Písma o ľudskej prirodzenosti; muži a ženy sú stvorení na Boží obraz a podobu (Gn 1, 27) a Boh im venuje takú veľkú pozornosť, až to vzbudzuje žalmistov údiv (porov. Ž 8). Ľudská bytosť je tajomstvom, ktoré sa naplno zjavilo len v Ježišovi Kristovi (porov. Gaudium et spes, 22) a opravdivo ľudskou sa stáva práve vo svojom vzťahu s Kristom skrze dar Ducha.73 To všetko je veľmi vzdialené karikatúre antropocentrizmu, ktorú prisudzujú kresťanstvu a ktorú odmietajú mnohí autori a prívrženci new age.

 

 

Odpoveď na túto otázku spočíva v zistení, o čom alebo o kom sme presvedčení, že nás spasí. Môžeme sa spasiť vlastnými skutkami, ako to často vysvetľuje new age, alebo sme spasení vďaka Božej láske? Kľúčovými slovami sú tu sebanaplnenie, sebarealizácia a sebaspasenie. Pokiaľ ide o chápanie ľudskej prirodzenosti, je new age v podstate pelagiánske.74

Podľa kresťanov spása závisí od spoluúčasti na Kristovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní a od osobného vzťahu s Bohom, nie od nejakej techniky. Situácia človeka, poznačená tak prvotným hriechom, ako aj osobnými hriechmi, môže byť napravená iba Božím pôsobením: hriech je útokom proti Bohu a iba Boh nás môže zmieriť so sebou. V Božom pláne spásy boli ľudské bytosti spasené Ježišom Kristom, ktorý je ako Boh a zároveň človek jediným sprostredkovateľom spásy. V kresťanstve nie je spása skúsenosťou vlastného ja, meditatívnym a intuitívnym pobývaním vo vlastnom vnútri, ale je odpustením hriechu, oslobodením od hlbokej vnútornej rozpoltenosti a upokojením vlastnej prirodzenosti prostredníctvom darovaného spoločenstva s milujúcim Bohom. Cesta spásy nespočíva v jednoduchej, vlastnými silami navodenej premene vedomia, ale v oslobodení od hriechu a z toho plynúcich dôsledkov, nútiacich nás bojovať proti hriechu v nás a v spoločnosti, ktorá nás obklopuje. To nás nevyhnutne vedie i k milujúcej solidarite s našimi blížnymi v núdzi.

 

 

Pravda podľa new age súvisí s pozitívnymi vibráciami, s vesmírnymi väzbami, s harmóniou a extázou, teda vo všeobecnosti s príjemnými skúsenosťami. Ide tu o nájdenie vlastnej pravdy na základe kritéria príjemného pocitu. Posudzovanie náboženstva a etických otázok sa bežne vzťahuje na vlastné pocity a skúsenosti jednotlivca.

Kresťanské učenie predstavuje Ježiša Krista ako „cestu, pravdu a život“ (porov. Jn 14, 6). Jeho nasledovníci sú vyzvaní, aby svoj život otvorili jemu a jeho hodnotám, inými slovami objektívnemu súboru požiadaviek tvoriacemu súčasť objektívnej reality, ktorá je v konečnom dôsledku poznateľná pre všetkých.

 

 

Tendencia zamieňať psychológiu so spiritualitou nás núti, aby sme trvali na tom, že mnohé v súčasnosti používané meditačné techniky nie sú modlitbou. Často sú dobrou prípravou na modlitbu, ale nič viac, hoci nás i uvedú do príjemného duševného stavu či fyzickej pohody. Zážitky, ktoré pomocou nich prežívame, sú vskutku veľmi intenzívne, no zostať len na tejto úrovni značí zostať sami a nedostať sa do prítomnosti niekoho iného. V dosiahnutom tichu sa pred nami môže otvoriť skôr prázdno ako ticho kontemplácie Milovaného. Zároveň platí, že techniky prenikania do hĺbky vlastného vnútra sú v konečnom dôsledku výzvou, aby sme vlastnými silami dosiahli to, čo je božské, alebo sa dokonca stali božskými. Ak sa v nich pozabudne na to, že Boh ako prvý hľadá ľudské srdce, nemôžu byť kresťanskou modlitbou. Rovnako pokiaľ na modlitbu hľadíme ako na spojenie s univerzálnou energiou, potom „takýto zjednodušený ,vzťah’ s Bohom, v ktorom má Boh iba úlohu uspokojovať všetky naše potreby, reprezentuje egoizmus prítomný v jadre new age“.75

Praktiky new age skutočne nie sú modlitbou, pretože v nich ide len o introspekciu alebo o splynutie s vesmírnou energiou na rozdiel od dvojakej orientácie kresťanskej modlitby, ktorá má tiež za cieľ introspekciu, ale zároveň – a predovšetkým – stretnutie s Bohom. Kresťanská mystika má ďaleko od toho, aby bola čisto ľudským úsilím, je predovšetkým dialógom, ktorý vedie ku „konverzii, k obráteniu od vlastného ja k Božiemu ty“.76 „Kresťan, i keď je sám a modlí sa v skrytosti, vždy si uvedomuje, že sa modlí v jednote s Kristom, v Duchu Svätom, spolu so všetkými svätými, pre dobro Cirkvi.“77

 

 

V rámci new age nejestvuje pojem „hriech“, hovorí sa len o nedokonalom poznaní. Potrebné je osvietenie, ktoré možno dosiahnuť prostredníctvom osobitných psychofyzických techník. Tomu, kto sa zúčastňuje na aktivitách new age, sa nevysvetľuje, v čo má veriť, čo má alebo nemá robiť, ale hovoria mu: „Jestvujú tisíce spôsobov na skúmanie vnútornej skutočnosti. Choď tam, kde ťa vedie rozum a intuícia. Dôveruj sám sebe.“ 78 Autorita sa presúva z teistickej pozície dovnútra vlastného ja. Najvážnejším problémom new age je odcudzenie sa celému vesmíru, a nie osobné zlyhanie či hriech. Náprava spočíva v čoraz hlbšom ponorení sa do celku bytia. Z niektorých spisov a praktík new age je zrejmé, že jeden život na to nestačí, preto je nutná reinkarnácia, aby ľudia mohli realizovať celý svoj potenciál.

Z kresťanského hľadiska „skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom“.79 „Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.“80 „Hriech je urážka Boha... Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce... Hriech je teda ,láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom‘.“81

 

 

Niektorí literárni autori new age považujú utrpenie za niečo, čo sme si sami spôsobili, alebo za zlú karmu, či dokonca za neschopnosť naplno využiť vlastné zdroje. Ďalší sa sústreďujú na metódy, ako dosiahnuť úspech a blahobyt (napríklad Deepak Chopra, José Silva a ďalší). Reinkarnácia sa v new age často považuje za prvok nevyhnutný pre duchovný rast, za jeden stupeň duchovnej evolúcie, ktorá sa začala naším narodením a bude pokračovať aj po smrti. V našom terajšom živote má zážitok zo smrti iných ľudí neraz za následok ozdravnú krízu.

Vesmírna jednota rovnako ako reinkarnácia sú nezlučiteľné s kresťanskou vierou, podľa ktorej je ľudská bytosť samostatným bytím prežívajúcim svoj vlastný život, za ktorý nesie plnú zodpovednosť; chápanie osoby podľa new age spochybňuje zodpovednosť a slobodu. Kresťania vedia, že „v Kristovom kríži sa prostredníctvom utrpenia nielen zavŕšilo vykúpenie, ale bolo vykúpené aj samo ľudské utrpenie. Kristus – bez akejkoľvek vlastnej viny – vzal na seba ,všetku zlobu hriechu’. Otrasný zážitok tohto zla určil neporovnateľnú mieru Kristových bolestí, ktoré sa stali cenou vykúpenia... Vykupiteľ trpel namiesto človeka a pre človeka. Každý človek má svoj podiel na vykúpení. Každý človek je pozvaný zúčastniť sa aj na tom utrpení, ktorého výsledkom je vykúpenie. Je povolaný podieľať sa na tom utrpení, ktorým bolo vykúpené aj každé ľudské utrpenie. Tým, že Kristus uskutočnil vykúpenie prostredníctvom utrpenia, dal ľudskému utrpeniu výkupnú hodnotu. Teda každý človek sa môže svojím utrpením zúčastniť na Kristovom vykupiteľskom utrpení“.82

 

 

Mnohé v new age je len nedôstojným sebavyvyšovaním, avšak niektoré vedúce osobnosti new age tvrdia, že je nespravodlivé posudzovať celé hnutie na základe menšiny egoistických, iracionálnych alebo narcistických osôb, alebo sa nechať oslepiť ich podivnými praktikami, ktoré bránia vidieť v new age opravdivé duchovné hľadanie a spiritualitu.83 Pre kresťanstvo je však neprijateľné splynutie jednotlivcov vo „vesmírnom ja“ aj relativizácia či zaniknutie rozdielov a protikladov vo vesmírnom súlade.

Aby mohla jestvovať pravá láska, musí existovať aj odlišná druhá osoba. Skutočný kresťan hľadá jednotu v spôsobilosti a v slobode druhého povedať „áno“ alebo „nie“ na dar lásky. Kresťanstvo chápe zjednotenie ako spoločenstvo (komúniu) a jednotu ako spoločnosť (komunitu).

 

 

V novom veku, ktorý nastáva, budú žiť dokonalé, androgynické bytosti, ktoré budú úplne ovládať vesmírne zákony prírody. Z tohto scenára má byť kresťanstvo vylúčené a má uvoľniť miesto globálnemu náboženstvu a novému svetovému poriadku.

Na jednej strane je zrejmé, že mnohé praktiky new age nesprostredkujú tým, ktorí sa na nich podieľajú, priamo nejakú náuku; no zároveň je nepopierateľné, že prostredníctvom týchto praktík sa k nim, i keď nepriamo, dostáva istý spôsob myslenia, ktorý môže ovplyvniť ich zmýšľanie a vnuknúť im špecifický pohľad na svet. Samozrejme, že new age má určitú svoju atmosféru a môže byť ťažké rozlíšiť medzi tým, čo je v ňom neškodné, a tým, na čo si treba dať pozor. Musíme si byť vedomí skutočnosti, že náuka o Kristovi, rozšírená v kruhoch new age, je inšpirovaná teozofickým učením Jeleny Blavatskej, antropozofiou Rudolfa Steinera a Arkánskou školou (Arcane school) Alice Baileyovej. Ich dnešní nasledovníci nielenže rozširujú ich myšlienky, ale spolupracujú s predstaviteľmi new age aj na rozvíjaní úplne novej interpretácie reality, na učení, ktoré je pre niektorých pozorovateľov známe ako „pravda new age“.85

 

 

Jediným zakladateľom Cirkvi je Ježiš Kristus, jej Pán. On je srdcom každého kresťanského konania a každého kresťanského posolstva. Preto sa Cirkev neustále vracia k stretnutiu so svojím Pánom. Evanjeliá hovoria o mnohých stretnutiach s Ježišom: počnúc pastiermi v Betleheme až po lotrov ukrižovaných zároveň s ním, od múdrych starcov, ktorí ho počúvali, keď hovoril v chráme, až po apoštolov putujúcich do Emauz so smútkom v srdci. Predsa však príbehom, ktorý najjasnejšie hovorí o tom, čo nám Ježiš ponúka, je rozprávanie zo štvrtej kapitoly Evanjelia podľa Jána o stretnutí Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni (Jn 4). Tento príbeh sa dokonca opisuje ako „paradigma nášho angažovania sa za pravdu“.86 Skúsenosť stretnutia s cudzincom, ktorý nám ponúka „živú vodu“, ukazuje, akým spôsobom môžu a majú kresťania vstupovať do dialógu s niekým, kto ešte nepozná Ježiša.

== DÔLEŽITÉ BODY ==

 

 

Kristus, alebo Vodnár? New age je temer vždy spojené s alternatívou: či už ide o alternatívny pohľad na realitu, alebo o alternatívny spôsob (magického typu), ako zlepšiť súčasnú situáciu.88 Alternatíva nespočíva v tom, že sa ľuďom ponúkajú dve možnosti, ale len v tom, že môžu uprednostniť jednu pred druhou. V náboženskej rovine ponúka new age alternatívu k židovsko-kresťanskému dedičstvu. Panuje názor, že vek Vodnára nahradí prevažne kresťanský vek Rýb. Myslitelia new age sú o tom pevne presvedčení, no zatiaľ čo si niektorí z nich myslia, že nastávajúca zmena je neodvratná, iní sa aj aktívne podieľajú na tom, aby nastala. Ten, kto sa pýta, či možno veriť v Krista a zároveň vo Vodnára, si musí uvedomiť, že sa tu treba rozhodnúť buď pre jednu, alebo pre druhú možnosť. „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom, pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať“ (Lk 16, 13). Stačí, ak si kresťania spomenú na rozdiel medzi mudrcmi z Východu a kráľom Herodesom, aby zistili, aké veľké následky má voľba za Krista alebo proti Kristovi. Neslobodno zabudnúť, že mnohé hnutia, z ktorých new age čerpá, sú výslovne protikresťanské. Ich postoj ku kresťanstvu nie je neutrálny, ale neutralizačný. Napriek často deklarovanej otvorenosti voči všetkým náboženským predstavám je tradičné kresťanstvo považované za neprijateľnú alternatívu. Niekde sa dokonca jasne hovorí, že „nejestvuje miesto, kde by bolo možné pravé kresťanstvo tolerovať“, ba dokonca existujú argumenty ospravedlňujúce protikresťanské postoje.89 Spočiatku sa tieto postoje vyskytovali len v nemnohých skupinách u tých, ktorí prekonali čisto povrchný vzťah k new age, no v poslednom čase začali prenikať do všetkých úrovní alternatívnej kultúry, mimoriadne príťažlivej najmä v komplikovaných západných spoločnostiach.

Pastoračné zdroje. V ôsmej kapitole sú uvedené základné dokumenty Katolíckej cirkvi, v ktorých možno nájsť zhodnotenie myšlienok new age. V prvom rade je to príhovor Jána Pavla II. citovaný v úvode tejto knihy. Pápež uznáva niektoré pozitívne stránky tohto kultúrneho smeru, ako je napríklad „hľadanie nového zmyslu života, nová ekologická citlivosť a túžba prekročiť chladné a racionálne náboženské cítenie“. Na druhej strane však upozorňuje veriacich na niektoré dvojznačné prvky, ktoré sú nezlučiteľné s kresťanskou vierou; podľa neho tieto hnutia „venujú malú pozornosť Zjaveniu“, „snažia sa relativizovať náboženskú náuku v prospech akejsi hmlistej predstavy o svete“, „často ponúkajú panteistickú predstavu Boha“, „nahrádzajú osobnú zodpovednosť za vlastné činy pred Bohom zmyslom pre povinnosť voči vesmíru a tým prekrucujú skutočný pojem hriechu a nutnosť spásy prostredníctvom Krista“.91

 

 

Predovšetkým treba znovu pripomenúť, že všetky osoby a praktiky v širokom spektre new age nie sú rovnakým spôsobom prepojené na teórie tohto hnutia. Podobne označenie new age sa často zneužíva alebo nesprávne používa pri javoch, ktoré by sa mali zaradiť inam. Termín new age sa dokonca občas používa na démonizovanie niektorých osôb alebo praktík. Podstatné je rozlíšiť, ktoré javy, hoci aj voľne spojené s týmto hnutím, odrážajú kresťanskú predstavu o Bohu, o ľudskej osobe a o svete a ktoré im protirečia. Jednoduché odvolávanie sa na new age len podľa názvu znamená málo, ba dokonca nič. Záleží na tom, aký je vzťah jednotlivca, skupiny, praktiky alebo daného produktu k hlavným princípom kresťanstva.

Náležité uznanie si zasluhujú i kresťanské skupiny, ktoré podporujú starostlivosť o zem, pretože je Božím dielom. Otázke úcty voči stvorenstvu sa možno tvorivým spôsobom venovať aj v katolíckych školách. Avšak mnohé z toho, čo tvorí najradikálnejšie prvky ekologického hnutia, nie je ľahké dať do súladu s katolíckou vierou. Vo všeobecnosti platí, že starostlivosť o životné prostredie je znamením obnovenej pozornosti voči tomu, čo nám Boh daroval, a vari aj potrebným znakom kresťanskej starostlivosti o stvorenstvo. „Hlbinná ekológia“ je však často založená na panteistických a občas i gnostických princípoch.94

 

 

Hádam najjednoduchším a najbežnejším prostriedkom, ktorý sa priam ponúka, aby sme po ňom siahli, a ktorý môže byť dokonca tým najúčinnejším, je čo najlepšie využiť bohaté kresťanské duchovné dedičstvo. Veľké rehole majú v oblasti meditácie a spirituality dlhú tradíciu, ktorú by mohli záujemcom sprostredkovať formou rôznych kurzov alebo pobytov v rehoľných domoch. Čiastočne sa to už deje, no je potrebné to ešte rozšíriť. Pomáhať ľuďom pri ich duchovnom hľadaní ponukou overených techník a skúseností pravej modlitby by mohlo viesť k dialógu, v ktorom by sa odhalili bohatstvá kresťanskej tradície a možno by sa pritom objasnilo i mnohé z new age.

 

 

 

 

Formulácie myšlienok new age od Williama Blooma, citované v Heelas, s. 225 a nasl.:

V tejto časovej etape dosiahla evolúcia našej planéty a ľudstva bod, v ktorom naše individuálne a kolektívne vedomie prechádza radikálnou duchovnou premenou. Preto hovoríme o new age (novom veku). Novovznikajúce vedomie je výsledkom čoraz úspešnejšieho vtelenia toho, čo niektorí nazývajú energiou vesmírnej lásky. Toto nové vedomie sa prejavuje v inštinktívnom chápaní posvätnosti celého bytia a najmä v jeho vzájomnej prepojenosti.

 

 

Doplňujúce formulácie od Jeremyho Tarchera, Heelas, s. 226:

planetárna (ľudia musia byť jednak zakorenení vo vlastnej kultúre, jednak otvorení univerzálnemu rozmeru, ochotní podporovať lásku, spolucítenie, pokoj, ba dokonca nastolenie svetovej vlády).

 

 

Androgýnia. Nejde tu o hermafrodizmus, t. j. o súčasnú prítomnosť fyzických znakov oboch pohlaví, ale o uvedomenie si prítomnosti mužských a ženských prvkov v každom človeku. Predstavuje rovnovážny stav vnútornej harmónie medzi animus a anima. Tento stav je v new age výsledkom nového uvedomenia si dvojitého spôsobu bytia a jestvovania, charakteristického pre každého muža a každú ženu. Čím viac sa toto vedomie rozšíri, tým viac prispeje k transformácii interpersonálnych vzťahov.

Vek Vodnára. Každý astrologický vek trvajúci približne 2 146 rokov nesie meno jedného zo znamení zverokruhu, tieto „veľké dni“ však idú v opačnom slede, preto keď sa práve aktuálny vek Rýb končí, prichádza vek Vodnára. Každý vek má vlastnú kozmickú energiu. Energia Rýb spôsobila obdobie vojen a konfliktov, energia Vodnára vraj prinesie obdobie harmónie, mieru a jednoty. Z tohto hľadiska new age uznáva dejinnú nevyhnutnosť. Podľa niektorých bol vek Barana obdobím židovského náboženstva, vek Rýb obdobím kresťanského náboženstva a vek Vodnára bude obdobím univerzálneho náboženstva.

 

 

Znovuzrodenie. Na začiatku sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia opísal Leonard Orr „znovuzrodenie“ ako proces, pomocou ktorého môže osoba identifikovať a izolovať neobjasnené oblasti svojho vedomia, ktoré sú príčinou jeho súčasných problémov.

 

 

 

JÁN PAVOL II.: Príhovor k biskupom Spojených štátov amerických Iowa, Kansas, Missouri a Nebraska pri príležitosti ich návštevy „ad limina“, 28. 5. 1993.

STAFFORD, J. Francis, Il movimento New Age, in: L'Osservatore Romano, 30. 10. 1992.

 

 

 

MARTINEZ, Raúl Berzosa: Nueva Era y Cristianismo. Entre el diálogo y la ruptura, BAC, Madrid 1995.

VERNETTE, Jean: Jésus dans la nouvelle religiosité, Desclée, Paríž 1987.

 

 

 

=== Niektoré knihy new age ===

SPANGLER, David: The New Age, The Morning-town Press, Issaquah 1988.

 

 

 

BOCHINGER, Christoph: New Age und moderne Religion: Religionswissenschaftliche Untersuchungen, Kaiser, Gütersloh 1994.

FRANCK, Bernard: Lexique du Nouvel Age, Droguet-Ardant, Limoges 1993.

 

 

HAGA, Manabu – KISALA, Robert J. (eds.), The New Age in Japan, in: Japanese Journal of Religious Studies, jeseň 1995, vol. 22, č. 3 – 4.

WORLD COMMISSION ON CULTURE AND DEVELOPMENT: Our Creative Diversity. Report of the World Commission on Culture and Development, UNESCO, Paríž 1995.

 

 

 

Preložila Ing. Mária Spišiaková

 

 

ThDr. Ing. Anton Solčiansky a PhDr. Eva Orbanová, PhD.

 

 

 

 

1 - HEELAS, Paul: The New Age Movement. The Celebration of the Self and the Sacralization of Modernity, Blackwell, Oxford 1996, s. 137.

7 – Porov. najmä INTROVIGNE, Massimo: New Age & Next Age, Ed. Piemme, Casale Monferrato 2000.

 

 

9 – Porov. LACROIX, Michel: L'ideologia della New Age, Il Saggiatore, Milano 1998, s. 86. Slovo sekta sa tu nepoužíva v pejoratívnom zmysle, ale skôr na označenie sociologického javu.

11 – Porov. RODNEY, Stark – BAINBRIDGE, William Sims: The Future of Religion. Secularisation, Revival and Cult Formation, University of California Press, Berkeley 1985.

 

 

13 – Švajčiarsky kurz Theologie für Laien (Teológie pre laikov) s názvom Faszination Esoterik to jasne vysvetľuje. Porov. Kursmappe 1 – New Age und Esoterik, sprievodný text k diapozitívom, s. 9.

14 – Termín pol použitý už v názve The New Age Magazine, ktorý publikoval Ancient Accepted Scottish Masonic Rite v južnej oblasti USA už pred rokom 1900. Porov. YORK, Michael: The New Age Movement in Great Britain, in: Syzygy. Journal of Alternative Religion and Culture, 1 : 2 – 3 (1992), Stanford (CA), s. 156, pozn. 6. Presné datovanie a povaha prechodu na new age sa rôznymi autormi interpretuje rozlične; odhady vzťahujúce sa k dobe prechodu sa pohybujú od roku 1967 do roku 2376.

 

 

16 – HANEGRAAFF, W. J.: op. cit., s. 520.

25 – HANEGRAAFF, W. J.: op. cit., s. 54 – 55.

 

 

27 – FUSS, Michael: New Age and Europe - A Challenge for Theology, in: Mission Studies, VIII – 2, 16; 1991, s. 192.