Dogmatika/Boží intelekt: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d KuBOT premiestnil stránku Dogmatika: Boží intelekt na Dogmatika/Boží intelekt: Robot zmenil pomenovanie článku podľa Wikibooks:Názvoslovie |
d robot kozmetické zmeny |
||
Riadok 1:
== Dokonalosť Božieho poznania ==▼
▲==Dokonalosť Božieho poznania==
I. Vatikánsky koncil vyhlásil proti panteistom, ktorí Boha považujú za dušu sveta v tvoroch sa rozvíjajúcu a v človekovi sa uvedomujúcu, toto učenie ako článok viery: „Boh je nekonečný rozum - Deus est intellectu unfinitus“ (DS3001).
Řádek 32 ⟶ 31:
2. '''Božie poznanie je subsistentné''', t. zn., že Boh nevlastní len poznávaciu činnosť ale on sám je svojím poznaním. Jeho poznanie je v dôsledku jeho absolútnej jednoduchosti vecne identické s jeho podstatou (intellectio subsistens). ( or. I 18,3 ad 2: Deus est suum intelligere; I14.4: Intelligere Dei est eius substantia).
Boh všetko poznáva svojou podstatou. U nás ľudí je poznávacia schopnosť niečo iného ako vlastné poznanie. Poznanie vzniká z poznnávacej mohutnosti ako akcidentálna vlastnosť, pripojí sa k nej a tak ju zdokonaľuje. Jeden poznávací akt u nás vznikne a druhý zmizne. U absolútne jednoduchého Boha je podstata, rozum a poznávací akt jedno a to isté, takže Boh poznáva všetko jedným čírym aktom, ktorý nevychádza z Božej podstaty, ale je samotná Božia podstata. Preto hovorí Písmo sv. o Bohu „ja múdrosť“ (Prís 8,12). - „Múdrosť, umelkyňa všetkých vecí ma o tom poučila“ (Múdr 7,21). - „Múdrosť Božia je výdych moci Božej a je čistý výron slávy Vševládneho (Múdr 7,25). Pán Ježiš hovorí o sebe: „Ja som Pravda“ (Jn 14,6).
3. '''Božie poznanie je komprehenzívne'''. t. zn., že Boh poznáva podľa všetkej poznateľnosti, výstižne, úplne, dokonale. Z nekonečnosti jeho poznávacej schopnosti vyplýva, že úplne vyčerpáva svoju nekonečnú poznateľnosť a tým chápe sám seba. (por. I14,3: Tak veľká je schopnosť Boha v poznaní, ako jeho skutočnosť v bytí...). Boh nepoznáva len účinky a príčiny, ale veci ako sú samy v sebe. Jeho poznanie je absolútne jasné a podrobné, isté, určité a neomylné. U Boha niet viery, lebo všetko vidí priamo, niet omylu, lebo je Pravda sama, u Boha niet pochybnosti a pravdepodobnosti. Písmo sv. dosvedč11. uje komprehenzívny charakter Božieho poznania v 1 Kor 2,10. „Duch prebáda všetko, aj najhlbšie tajomstvá Božie“ Por. Mt 11,27; 1 Jn 1,5.
Řádek 38 ⟶ 37:
4. '''Božie poznanie je absolútne nezávislé na mimobožských veciach'''. Boh poznávajúc celú svoju podstatu, poznáva vo svojej podstate a zo svojej podstaty, takže na ničom mimo seba nezávisí. Stvorené veci, ktoré Boh svojim poznaním preniká, nie sú príčinou (causa determinans) a dôvodom tohoto poznania, ale len predmetom a cieľom (terminus) Božieho poznania.
Rovnako Boh nepoznáva mimobožské objekty zvonka vtlačenými obrazmi poznania (species intelligibiles); lebo intelekt, ktorý poznáva skrze obraz poznania od neho rozdielny, má sa k
Všetko mimo Boha existujúce Boh poznáva vo svojej vlastnej podstate, pretože je pre skutočné veci causa exemplaris a causa efficiens, len pre možné veci je causa exemplaris. Tým, že vyčerpávajúcim spôsobom poznáva svoju príčinnosť, poznáva tým aj všetky účinky, ktoré z nej vznikajú alebo môžu vzniknúť a to práve tak komprehenzívne, ako sám seba. 1 Jn 1,5: „Boh je Svetlo a niet v ňom nijakej tmy“.
Řádek 56 ⟶ 55:
b) Náš rozum koná cez skutky následné a prechodné, cez pojmy úsudky a rozmýšľania avšak čin rozumu Božieho je absolútne jednoduchý, totožný s Božou podstatou, ktorá je absolútne jednoduchá.
c) Ľudský rozum v jeho činnosti determinujú poznávané veci - Rozum Boží determinuje iba Božia podstata, ktorá pre svoju absolútnu duchovnosť je dokonale poznateľná.
Takto je Božia podstata aj podmetom aj
== Predmet a rozdelenie Božieho poznania ==
Zdôraznili sme, že Boh poznáva všetko, čo vôbec možno poznať, a to čo najdokonalejšie, je vševedúci. Teológovia rozlišujú primárny a sekundárny predmet Božieho poznania. Primárnym predmetom je Božia podstata, sekundárnym predmetom Božieho poznania je tiež Božia podstata, ktorá je analogicky nezmeniteľná pre nekonečné množstvo možných vecí.
I. Vatikánsky koncil vyhlásil o Bohu nielen to, že „je nekonečný rozum“, ale aj „všetko je obnažené a odkryté jeho očiam“ (Heb4,13), aj tie veci, ktoré sa v budúcnosti stanú slobodnou činnosťou tvorov“ (DS 3003).
Řádek 70 ⟶ 69:
Boh nenadobudol sebapoznanie až v človekovi, ako tvrdia panteisti, ani seba nepozná tým, že poznáva podstatu a činnosť tvorov ako tvrdil Günther. Ale Boh má najdokonalejšie sebavedomie a najjasnejšie sebapoznanie sám zo seba od večnosti, takže sebapoznanie a sebavedomie je u Boha jedna a tá istá vec. Boh je prvý a hlavný predmet (obiectum primarium) svojho poznania v tom zmysle, že je nevýslovne nad svet vyvýšený (transcedens) a sám je dôvodom a príčinou, že stvorené veci jestvujú a že ich možno poznať. Všetko, čo je mimo Boha, môže byť len druhotným predmetom jeho poznania (obiectum secundarium).
Boh poznáva sám seba
Potvrdzujú to:
Řádek 78 ⟶ 77:
Tradícia - Minucius Felix hovorí: „len jemu samému (Bohu) je známa jeho veľkosť. Tertulián píše: Nesmierne je známe len samé sebe.
Rozum priznáva Bohu najdokonalejšie sebapoznanie
'''2. veta: Okrem seba pozná Boh všetky veci skutočné, ktoré kedy jestvovali, jestvujú, alebo budú jestvovať''' - teda veci minulé, prítomné a budúce. Scientia visionis). De fide.
Řádek 86 ⟶ 85:
Potvrdzujú to:
Písmo sv. - Dosvedčuje mnohými výrokmi univerzalitu Božieho poznania.
Sir23,29: „Pán Boh všetko vopred poznal, ako stvoril veci: a tak aj po stvorení všíma si všetkého“.
Řádek 92 ⟶ 91:
Božia prozreteľnosť, vzťahujúca sa aj na najmenšie veci, takisto predpokladá ďalekosiahle poznanie. Por. Ž146,4: „Určuje počet hviezd, menuje každú po mene“; 49.11: „Znám všetko vtáctvo nebeské, a čo sa hýbe na poli, ja znám“. Por. Job28,24; Sir1.2n; Mt6.25n; 10,29nn.
Písmo sv. pripisuje
Dôkazom pre Božie poznanie budúcich vecí
Tradícia - Otcovia sa radi odvolávajú na proroctvá, ktoré čerpali proroci zo zjavenia Božieho. Napr. Tertulián píše: „čo však mám povedať o Božom predvídaní? To má toľko svedkov, koľko je prorokov. Podľa sv. Hieronyma je znalosť budúcich vecí najvlastnejším znakom pravého Boha a je dôsledkom jednoduchého, večného a nezmeniteľného Božieho poznania: Kto totiž nepozná všetku budúcnosť, nie je potom Boh... Komu upieraš znalosť budúcich vecí, tomu odnímaš božstvo“.
Rozum - Keď sa porovnávajú udalosti jedna s druhou, sú alebo minulé, alebo prítomné alebo budúce. Zo strany Boha nič nie je minulé, alebo budúce, ale jemu je všetko prítomné, pretože Boží život je celý zároveň bezo zmien a postupnosti časov, takže sa všetko deje pred jeho očami a on všetko priamo vidí. čokoľvek sa deje v tej alebo onej dobe, je zároveň prítomné s večnosťou, hoci oproti iným dobám je to minulé alebo budúce. Čokoľvek sa deje v celom postupe časov, Boží rozum to vidí vo svojej celej večnosti ako prítomné. Minulosť a budúcnosť je totiž poradie jedného tvora voči druhému (alebo poradie postupných zmien) v časovej postupnosti. U Boha však pre jeho večnosť niet časových rozdielov, jemu je všetko stála prítomnosť, takže všetky veci a všetky časove za sebou nasledujúce udalosti vidí stále razom večne prítomné. Sv Tomáš prirovnáva udalosti, ktoré sa dajú v čase k radu ľudí, idúcich za sebou a Boha k pozorovateľovi, ktorý sa pozerá na tento rad z vysokej veže. Kým jednotlivec, kráčajúci v rade, vidí niektorých pred sebou a niektorých vedľa seba, pozorovateľ na vysokej veži vidí všetkých postupujúcich naraz. Takto je Boh povznesený nad postup
Neobstojí námietka, že keď Boh predvída budúcu slobodné skutky , tie sa musia stať (lebo Božie predvídanie sa
Otcovia: Origenes, Hieronym a Augustín podávajú celkom iné riešenie tohto základného problému. Sv. Augustín hovorí: „Tak, ako svojou spomienkou nevynútiš, že sa stalo to, čo uplynulo, tak ani Boh svojim predvídaním nevynúti, že
Táto otázka zamestnávala aj scholastických teológov sv. Tomáš Akvinský hovorí: Ako my, keď sa dívame na niekoho, ktorý sa celkom slobodne prechádza, nespôsobíme, že jeho prechádzka sa stane nutnou, tak neutrpí na svojej slobode ani skutok, pre ktorý sme sa rozhodli, tým, že Boh ho vidí, akonáhle sme sa preň rozhodli. Možno to znázorniť aj týmto prirovnaním: Keď sme prítomní v divadle na dráme, ktorej text poznáme spamäti, herci hrajú všetko, čo my poznáme, ale nehrajú to preto, že my to už dopredu vieme.
Řádek 116 ⟶ 115:
Písmo sv. - hovorí: „Pán Boh všetko vopred poznal, ako stvoril veci“ (Sir23,29), teda ešte pred stvorením sveta ich poznal ako je možné. „... to, čoho ešte niet, povoláva k bytiu“ (Rim4,17). A keďže Písmo sv. zdôrazňuje, že „u Boha je všetko možné“ (Mt19,26), to znamená že všetky možnosti sú v Bohu večne známe.
Boh teda pozná všetky veci prv, ako ich uskutoční, lebo má ich vzory vo svojej mysli. Pokiaľ sú tieto možnosti čo sa týka ich vzorov v Božej mysli, sú večné a preto sú nutným predmetom Božieho poznania. Časť týchto ideí alebo vzorov uskutočnil Boh stvorením sveta a tak sa stali skutočnosťou. Avšak i to, čo skutočne je, pripúšťa nepočetne iné možnosti a vzťahy, takže možností je nekonečný počet. Pretože Boh poznáva svoju podstatu stále a dokonale, sú možnosti v Božej mysli.
'''4. veta: Boh neomylne pozná aj všetky polobudúce skutky.''' (scientia futuribilium). Sent communis.
Řádek 124 ⟶ 123:
Písmo sv. sa zmieňuje o tom, že Boh pozná polobudúce slobodné skutky tvorov. Nar. Boh odpovedá Dávidovi, že - ak ostane v meste Keile - Saul príde a obyvatelia Keily mu ho vydajú. Dávid preto ušiel z mesta a k Saulovej výprave nedošlo (1Sam23,12-13).
Pán Ježiš hovorí: „Ak by sa Týre a Sidone boli stali zázraky... dávno
Otcovia často výslovne tvrdili, že Boh celkom určite predvída, čo by sa bolo stalo za určitých podmienok. Preto velebia Božiu Prozreteľnosť, ktorá predčasne odvolá zo sveta tých, o ktorých predvída, žeby sa skazili alebo odníma časné dobrá tým, o ktorých vie, že by ich zneužili ku svojej skaze.
Túto vedomosť Božiu bránili zvlášť preto, lebo dualisti namietali, že Boh, ak je dobrý, nemohol stvoriť ľudí a anjelov, keby bol predvídal ich pád. To, že Boh predvídal ich pád otcovia rozhodne bránili, ale zároveň zdôrazňovali, že Boh ich slobodnú vôľu, ktorá sama o sebe je dobrá, nechcel rušiť ani vtedy,
Sv Augustín rozhodne odmietal ako nerozumné a Boha nedôstojné závery pelagiánov, ktorí tvrdili, že Boh predvídajúc dobré skutky a hriechy dietok a dospelých, buď ich za to odmeňuje krstnou milosťou a vytrvaním v dobrom až do konca alebo im tieto milosti odopiera? Božie predvídanie však nijako neodopieral.
Řádek 135 ⟶ 134:
=== Nekonečná Božia múdrosť ===
Múdrosť je praktická vedomosť. Nekonečná múdrosť Boha teda znamená, že Boh nielen teoreticky pozná všetko, ale všetky veci na svete obdivuhodne spravuje, usporaduje a zameriava k sebe ako k poslednému cieľu. Preto sa múdrosť Božia ako vlastnosť teoreticko-praktická prejavuje trojakým smerom, ako:
==== Stvoriteľská múdrosť (sapiontia creans) ====
Tak ako umelcova idea osvetľuje a vedie vôľu a činnosť pri vytváraní umeleckého diela, tak aj
Z Otcov zvlášť sv. Augustín rozvinul náuku o Božích ideách a síce v súvislosti s platónskou náukou o ideách, ktorú kesťansky prispôsobil tým, že Platónom chápané vedľa Boha existujúce večné hypostázy, vložil do Ducha Božieho a prehlásil za večné idey, identické s Božou podstatou, v ktorých Boh poznáva svoju nekonečnosť konečnými, stvorenými vecami. Idey Božie pokladá za príčinu vecí. De Trin. XV.13,22: „Všetky svoje tvory, duchovné i telesné, nepozná preto, že sú, ale (tvory) sú preto, že (Boh) ich pozná. Nebolo ju totiž neznáme, čo stvoril. Pretože teda vedel, stvoril, nie preto, že stvoril, vedel“. Por. S. th. I14,8.
==== Usporiadajúca múdrosť (sapientia dispones) ====
Boh stvoril viditeľný svet podľa ideálneho plánu, ktorý mal vo svojom rozume od večnosti. V každom rozumnom pláne a preto aj v diele podľa neho vytvorenom a zriadenom však musia všetky jednotlivé členy a časti plánu, pokiaľ sa týka diela, ovládať jedna myšlienka, ktorá ho určuje a riadi ich vzájomné vzťahy, ich nadradenosť a podradenosť och činnosti atď. A preto aj Božia Múdrosť zoradila a zostavila vo svetovom poriadku všetky jednotlivé veci v jednotný harmonický celok. Dáva veciam účelnosť a poriadok, dáva im zákony(zákonodarná múdrosť) a vedie ich k cieľu(vychovávateľská múdrosť). Tejto usporiadajúcej činnosťi Božej múdrosti pripisuje Písmo sv.: meranie, počítanie, odvažovanie vecí, keď hovorí: „lenže ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ (Mudr11,21).
==== Vládnuca múdrosť (sapientia gubernans) ====
Boh svet nielen stvoril a usporiadal o podľa zákonov jednotlivým stvoreným bytostiam, ale musí svet v bytí aj udržiavať aj riadiť jeho činnosť k vytýčenému cieľu. Toto Božie riadenie je rozličné, ináč sa javí u bytostí hmotných a ináč u bytostí slobodných, u ľudí. Božia Múdrosť je teda aj vedúcou a vládnucou múdrosťou. Ako taká splýva s Božou Prozreteľnosťou. Mudr8,1:“Siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie“.
Řádek 155 ⟶ 154:
Všeobecná zákonitosť a účelnosť, ktorá sa javí v celom svete - či už fyzickom, alebo mravnom - jasne svedčí o nekonečnej múdrosti Božej.
=== Rozdelenie Božieho poznania ===
Hoci Božie poznanie je jedno, jednoduché a nezmeniteľné ako Božia podstata, predsa teológovia rozlišujú vzhľadom na predmety, na ktoré sa Božie poznanie vzťahuje:
Řádek 161 ⟶ 160:
1. Poznanie Božie nutné (scientia necesaria) a slobodné (scientia libera). Nutne poznáva Boh sám seba a vzorové idey vecí vo svojej podstate. Slobodne poznáva Boh to, čo závisí na jeho slobodnej vôli. To, že Boh poznáva sám seba nutne, vyplýva z nutnej existencie Božej a že poznáva vzorové idey veci vyplýva z toho, že poznávajúc svoju podstatu výstižne poznáva v nej aj všetky vzory, podľa ktorých sa môžu veci uskutočniť. Teda, ako Boh poznáva nutne sám seba, tak poznáva i všetko, čo je možné. Slobodne poznáva Boh všetky veci, ktoré sú skutočné a to z toho dôvodu, že ich existenciu chcel a spôsobil. Presnejšie teda možno nazvať prvé poznanie absolútne nutné a druhé poznanie podmienečne nutné.
2. Poznanie Božie teoretické (scientia speculativa) a praktické (sc. practica), podľa toho, či vec je len predmetom poznania alebo zároveň Božej činnosti. Boh poznáva seba samého špekulatívne, presnejšie kontemplatívne (sc.contemplativa má preto aj názov) a špekulatívne poznáva aj všetko možné, ktoré sa nikdy neuskutoční. Praktické poznanie pripisujeme Bohu so zreteľom na tie vzorové idey, ktoré Boh stvorením v čase uskutočnil (I14,16). Praktické poznanie je podľa nášho chápania akoby svetlom,
3. Poznanie Božie schvaľovacie (sc. approbationis) a zavrhovacie (sc. reprobationis) podľa toho, či sa poznanie Božie vzťahuje na dobro alebo na zlo. Boh poznáva a schvaľuje seba plnosť a prameň všetkého dobra a ďalej všetko dobro, ktoré sa vo svete deje. Por. Gn1,31. Boh poznáva zlo, ktoré je ako nedostatok na dobre, ale nechce a neschvaľuje ho, ale zavrhuje a tak, akoby ho nepoznal. Por. Mt7,23; 25,12.
Řádek 169 ⟶ 168:
Medzi obidva predošlé poznania kladú molinisti podľa ľudovíta Molinu (+1600), špa. jezuitu, stredné poznanie alebo vedomosť strednú (sc. media) , ktorou Boh pozná podmienečne budúce slobodné činy. Preto "stredná" , lebo premet jej poznania je akoby medzi možnosťou a skutočnosťou. Týmto poznaním Božím sa snažia molinisti prekonať ťažkosti pri odôvodňovaní náuky o účinnej milosti, totiž to, ako ľudská vôľa, hoci slobodná, predsa neomylne vykoná ten spasiteľný skutok, ku ktorému dal Boh milosť účinnú.
Tomisti (systém vedecky odôvodnený
== Spôsob Božieho poznania ==
Boh je samobytné poznanie (Deus est intellectio subsitens). To znamená, že Božie poznanie je samé od seba a je totožné s božskou podstatou. Jeho poznanie je jeho bytie. Boh, teda tým, že je Bohom, poznáva zo seba a v sebe tak seba samého ako aj všetko iné jediným, stálym, večným nekonečne dokonalým poznaním.
Řádek 181 ⟶ 180:
2, Čo sa ýka skutočne jestvujúcich vecí, tu teológovia rozlišujú:
a) tie jestvujúce veci, ktoré pochádzajú od nutne účinkujúcich druhotných príčin, poznáva Boh vo svoje podstate, nakoľko ona je totožná s Božím
b) v otázke slobodných skutkov, ktoré rozumné tvory konali, alebo konať budú, alebo by za určitých okolností slobodne konali (polobudúce skutky), sa mienky teológov rozchádzajú: podľa tomistov
Molinisti sú však tej mienky, že mienka tomistov sa nedá zrovnať so skutočnou slobodou rozumných tvorov. Preto molinisti učia toto: slobodné tvory (aj budúce aj polobudúce) majú od večnosti svoju objektívnu určitú pravdivosť (t.j. od večnosti je pravda, čo budú slobodné tvory robiť alebo čo by slobodne robili za istých okolností). Túto objektívnu pravdivosť Božia podstata v sebe odzrkadľuje a tak ju Boh pozná.
Zdá sa, že v položení tejto otázky je istá nepresnosť. Je síce pravda, že na základe postupnosti, ktorá je v stvorených veciach a s ktorými Boh spolujestvuje, môžeme aj o Bohu užívať – analogicky -
V tejto otázke treba mať stále na pamäti, že stvoriteľská činnosť Boha (ktorá umožňuje tvorom ich jestvovanie a pôsobenie) a slobodná činnosť človeka nie je na jednej rovine: ani kauzálnej, ani časovej ani inej. Ich vzájomný vzťah my však nemôžeme plne pochopiť. Preto každá naša snaha a mienka, ktorá by chcela úplne objasniť tento vzťah Božej a ľudskej činnosti, musí nutne naraziť na neprekonateľné ťažkosti. (Celý §19 vzatý z: Dr. Štefan Dúbravec: Katolícka dogmatika, SSV, 1978, str.20-21)
Řádek 198 ⟶ 197:
* KANDERA,Pavol, ''Prednášky zo špeciálnej dogmatiky. Prvý traktát'', Bratislava 1996.
|