Vývoj operačného systému/Nízkoúrovňový program: Rozdiel medzi revíziami

Operačný systém je načítaný kódom nazývaným BIOS (Basic Input/Output System) alebo ROM-BIOS (Read Only Memory Basic Input/Output System). BIOS je kód, ktorý býva uložený v pamäti ROM (pamäť len na čítanie). Obsah tejto pamäte sa často zvykne pri zapnutí počítača presunúť do pamäte RAM, kedže prístup do pamäť ROM je často pomalý. Tento kód sa následne začne vykonávať a zariadi, aby sa vytvorilo prostredie pre operačný systém, ktorý sa má načítať. Utilita BIOS Setup sa často používa na upravovanie jednotlivých nastavení BIOSu a zvyčajne sa dá spustiť pri zapínaní počítača stisnutím potrebnej klávesy (napr. enter, escape, delete alebo F12). Kód BIOSu nevie nič o operačnom systéme, ktorý ide načítavať. Z nastavení (upraviteľných z utility BIOS Setup) pozná zoznam zariadení, z ktorých má operačný systém načítať, no nič iné o ňom nevie. Preto sa vytvoril štandard načítania prvých 512-tich bajtov z disku a overenie "podpisu" bootloadera (programu načítaného operačným systémom). Bežný operačný systém sa nezmestí do 512-tich bajtov a preto sa tento priestor využíva pre kód, ktorý načítava ďalšie kroky spúšťania operačného systému. Pretože načítať operačný systém je bežne možné zo skoro hocijakého zariadenia na ukladanie dát, často sa prvých 512 bajtov vynecháva.

 

 

S príchodom súborových systémov bolo nutné oboznámiť už bootloader o rozložení súborového systému, a tak sa do vyššej časti pamäti bootloadera uložila tabuľka obsahujúca informácie o partíciach. Postupom času vzniklo množstvo rôznych návrhov rozložení bootloaderu, ale to pôvodné sa stále s menšími obmenami akceptuje. Tu sa nachádza zjednodušená tabuľka rozloženia dnešného MBR sektoru (všetky údaje sú v bajtoch):