Dogmatika/Verbum 4-5: Rozdiel medzi revíziami

== 5. OTČE, OSLÁV SVOJHO SYNA (Jn 17,1) ==

 

'''''Boh Otec a Syn i Duch Svätý vo svedectve svätého Jána'''''

 

'''1.Osobitný charakter a význam Jánových spisov'''

 

Jánove spisy majú osobitný charakter, odlišný od prvých troch synoptických evajelií i od listov svätého Pavla. Kým synoptici vedú čitateľov k Ježišovi Kristovi, Ján vychádza z tejto osobnosti. Na rozdiel od synoptických evanjelií, ktoré sú preniknuté ľudovosťou a názornosťou, Jánove spisy sú predchnuté osobitným majestátom a plné obsažných alegórií.

 

Zjavenie Božej trojosobnosti sa začalo Ježišovým ohlasovaním i reflexiou jeho svedkov v apoštolskej dobe. V novozákonnej literatúre najjasnejšie toto zjavenie dosvedčujú Jánove spisy, ktoré vznikli neskôr než Pavlove listy a evanjeliá synoptikov. Ján osobitne pokročilým spôsobom predkladá meditovanú skutočnosť trojosobného Boha na podklade skúseností so zmŕtvychvstalým Ježišom.

 

'''2. Ježišovo svedectvo o Otcovi'''

Ježiš vydal svedectvo o svojom Otcovi aj v modlitbe. Ježiš sa modlil k Bohu ako k Otcovi. Pri modlitbe oslovoval Boha výrazom "Abba", ktorý vyjadruje najvnútornejšie spojenie s ním. Pri modlitbe mal úplnú istotu, že ho Otec vždy vypočuje, ako to dosvedčuje Ježišova modlitba pred vzkriesením Lazára (porov. Jn 11,42). Ježiš zjavuje nebeského Otca aj vo svojej veľkňazskej modlitbe, z ktorej sa zračí jeho jedinečný a ničím nenarušený synovský vzťah k nemu. V tejto modlitbe ho dáva poznať ako jediného pravého Boha (17,3), ktorého slovo je pravda (17,17) a ktorý miluje ľudí (17,23). Zároveň zjavuje Otca ako toho, ktorý ho miloval ešte pred stvorením sveta (17,24); pri ňom mal slávu skôr, ako vznikol svet (17,15); má s ním jednotu (17,11.21.22.23); Otec ho poslal na svet (17,18.21.23.25), dal mu moc nad všetkými ľuďmi (17,2) a dal mu slávu (17,22.24).

 

'''3. Svedectvo o Synovi'''

 

Väčšie svedectvo ako Jánovo je svedectvo samého Otca prostredníctvom zázračných skutkov, znamení a osobitných prejavov . O Ježišovi svedčia skutky, ktoré mu dal vykonať Otec. Otec, ktorý ho poslal, vydal svedectvo o ňom (Jn 5,36n). Skutky, ktoré koná v Otcovom mene, svedčia o Ježišovi (10,25). Ježiš ukázla veľa dobrzých skutkov od Otca (10,32.37). Tieto skutky koná sám Otec, ktorý je v Ježišovi (14,10). Otcovo svedectvo o Ježišovi osobitne silne vyznieva z udalosti Lazárovho vzkriesenia, ktorému predchádzala modlitba k Otcovi (11,32-44). Pri rozhovore s Grékmi, keď jeho slová boli preniknuté myšlienkami na blízke umučenie a smrť, Ježiš povedal: "Otče, osláv svoje meno!" Vtedy Otec potvrdil hlasom z neba: "Už som ho oslávil a ešte oslávim." (12,28) Toto znamenie bolo len predzvesťou najdôležitejšieho Otcovho svedectva o Ježišovi pri jeho povýšení na kríž a vzkriesení. Vzkriesením Otec oslávil Ježiša slávou, ktorú mal pri ňom skôr, ako vznikol svet (17,5). A o tomto oslávení Ježiša od Otca výrazne svedčia posledné dve kapitoly Jánovho evanjelia (20-21).

 

''b) Ježišovo svedectvo o sebe''

 

Ján ide ešte ďalej ako Pavol a synoptici, keď nazýva Ježiša jednorodeným, čiže jediným a najmilším Synom (Jn 1,14.18), Ján spresňuje učenie o vtelení: "A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život." (1 Jn 4,9) "A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna svetu za Spasiteľa sveta." (1 Jn 4,14) Zámerom Jánových spisov je dosvedčiť Ježiša ako Božieho Syna: "Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene." (Jn 20,31)

 

'''4. Ježišovo svedectvo o Duchu Svätom'''

 

Podľa Jánovho svedectva Duch Svätý je Duchom Otca i Syna. Duch vychádza od Otca (Jn 15,26). Otec ho pošle na prosby Syna (14,16) a v mene Syna (14,26). Duch je závislý aj od Ježiša, lebo všetko, čo má Otec, je aj Ježišovo (16,15). Otec mu nedáva Ducha podľa nejakej miery (3,34). Ježiš neprežíva Ducha ako nejakú silu, ktorá by ho uchvátila zvonku ako prorokov, ale je to jeho vlastný Duch. Ježiš je nositeľom Ducha, preto všetko jeho konanie je poznačené Duchom, ako o ňom svedčil aj Ján krstiteľ (1,32n). Ježišove slová sú takisto Duchom a životom (6,63). Aj sám Ježiš pošle Ducha (16,7). Takto ako darcovia Ducha sa spomínajú Otec a Syn.

U Jána viac než u synoptikov alebo u Pavla vystupuje do popredia Duch Svätý ako osoba. Duch Svätý sa tu zjavuje ako duchovná a božská bytosť. Hoci ako Duch pravdy nebude hovoriť sám od seba (Jn 16,13) a zostáva v najtesnejšom spojení s Otcom a Synom, predsa sa odlišuje od oboch ako osoba. Možno naň aplikovať výraz o rozličnosti v jednote. Osobitne dôležité je tu slovo poslanie, ktoré sa predovšetkým aplikovalo na Krista, podobne sa vzťahuje i na Ducha Svätého. Duch Svätý bude učiť učeníkov a priopomínať im všetko, čo Ježiš hovoril (14,26), svedčiť o Ježišovi (15,26), učiť všetkej pravde a predpovedať budúce veci (16,8). Tieto funkcie sú výrazom a konaním subjektu, ktorý nie je plne totožný s Otcom a Synom. Ide tu teda o osobnú silu, čiže pôsobenie Ducha je osobné. Takto sa zo špecifického Ducha Svätého, Parakléta, v živote Cirkvi zračí jeho personalita.

 

 

V spisoch svätého Jána niektoré výroky explicitne dosvedčujú trojosobného Boha.

Takto v Duchu Svätom skrze Ježiša Krista máme účasť na živote Boha Otca, teda sme zapojení do života Najsvätejšej Trojice.