Dogmatika/Verbum 4-1: Rozdiel medzi revíziami

==1.JA SOM PÁN, BOH TVOJ (Ex 20,2)==

==Osobný Boh sa zjavuje ľuďom ako Otec a Syn a Duch Svätý==

Byť osobou, žiť a konať plne osobne - to je veľká skúsenosť dnešných ľudí. Sme hrdí na dôstojnosť ľudskej osoby, odvolávame sa na jej práva a povinnosti, žiadame úctu a uznanie pre ľudskú osobu. Pritom si väčšina našich súčasníkov ani neuvedomuje, že tento základný pojem je darom kresťanskej teológie ľudstvu. Formovali ho cirkevní otcovia a teológovia, keď chceli objasniť tajomstvá viery v trojjediného Boha. Potom sa ho ujala filozofia, hľadala jeho presnú definíciu a ontologické objasnenie. V novoveku sa význam pojmu osoba rozšíril natoľko, že prešiel aj do ústav moderných štátov, do charty ľudských práv a stal sa jednou zo základných skúseností dnešných ľudí. Súčasná filozofia sa výrazne koncentruje na tajomstvo osoby a jej vzťahov (personalizmus), psychológia a pedagogika sa zameriavajú na výchovu osobnosti. Aj v náboženskom živote a v teológii sa znovu vyzdvihuje osobný prístup.

Toto silné vedomie osoby a osobných hodnôt u súčasných ľudí si všíma aj Cirkev: vidí v tom skutočnú hodnotu, ktorú treba chrániť a rozvíjať. Preto Druhý vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete prvú kapitolu venoval dôstojnosti ľudskej osoby: človek je osobou, lebo je stvorený na Boží obraz, „pred Božou tvárou osobne rozhoduje o svojom osude" (GS 14); z toho plynie dôstojnosť rozumu, svedomia, slobody. Jedinečnosť ľudskej dôstojnosti väzí v povolaní človeka byť v spojení s Bohom. Človek je pozvaný hneď od svojho vzniku nadviazať dialóg s Bohom." (GS 19) A deklarácia o náboženskej slobode sa začína konštatovaním: „Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú..." (Č.l) „Všetci ľudia, vzhľadom na svoju dôstojnosť, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou - a teda osobne zodpovední - sú od samej svojej prirodzenosti pobádaní a mravným zákonom viazaní hľadať pravdu." (č.2) Skúsenosť osoby a jej dôstojnosti, taká živá v dnešných ľuďoch, je veľmi prístupnou a otvorenou cestou k Bohu, veď človek ako osoba je povolaný do dialógu s Bohom (GS 19).

 

==1.Osobný Boh==

Keď porovnávame filozofický prístup k Bohu s cestou náboženstva, zisťujeme, že náboženstvo i filozofia sa dostávajú k osobnému Bohu. Boh, ktorého uctieva človek nábožnosťou, je ten istý, ku ktorému sa myslením dostáva človek vo filozofii. Metafyzika vystupuje cez absolútne bytie k osobnému Bohu, náboženstvo dáva osobnému Bohu, ktorého uctieva, prívlastky absolútna. Ako náboženstvo žije nielen z citu a úkonu, ale aj z meditácie, z myslenia, tak sa zasa filozofia oživuje náboženským uchvátením, a najhlbšie ľudské myslenie žije z adorácie.

Človek v prírode nachádza „stopy" Boha; sám však je „obrazom a podobou" Boha. Človek ako osoba je obrazom a podobou plne dokonalého osobného Boha.

 

==2.Osobný Boh sa zjavuje v Starom zákone==

V Božej blízkosti, vernosti, trpezlivosti a zľutovaní sa zjavuje Božia láska. Starý zákon o nej hovorí v jej konkrétnych prejavoch. Slovo láska sa objavuje až u prorokov: proroci tak odhaľujú najhlbší základ

vyvolenia a spoločenstva s Bohom (Oz 3,1; 11,1; Jer 1,2). Deuteronómium dôrazne hovorí o Božej láske ako jedinom zák.;.de vyvolenia a formuluje prikázanie lásky: „Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh, Jahve jediný! A ty budeš milovať Jahveho, Boha svojho, celým svojím srdcom, a celou svojou dušou a celou svojou silou," (Dt ó,4n) Viera v jediného osobného Boha sa realizuje ako veľmi osobná láska k Bohu.

 

==3.Osobný Boh sa zjavuje v Ježišovi Kristovi==

Každá teologická úvaha, no osobitne úvaha o osobnom Bohu sa má zavŕšiť tým najosobnejším úkonom: modlitbou oddanosti a poklony. Tak to urobil Augustín na konci svojho diela O Trojici, keď sa modlil: „Pane, Bože náš, veríme v teba, Otca i Syna i Ducha Svätého... Pane, Bože môj, jediná moja nádej, vyslyš ma, aby som ťa od únavy neprestal hľadať, ale aby som vždy horlivo hľadal tvoju tvár... Pane, Bože môj, Boh Trojica, čo som v týchto knihách povedal z tvojho, nech to prijmú aj tvoji; ak som povedal niečo z môjho, odpusť mi ty a tvoji. Amen." (De Trin. XV, 27.28)