Dogmatika/Verbum 3-11: Rozdiel medzi revíziami

== 11. SVÄTÝ, SVÄTÝ, SVÄTÝ PÁN BOH VŠEMOHÚCI (Iz 6,3; Zjv 4,8) ==

 

 

'''Úvod'''

3. Boh zjavuje svoju svätosť v Ježišovi Kristovi.

4. Boh nám daruje účasť na svätosti vo svätej Kristovej Cirkvi.

 

'''I. Stretnutie s posvätnom v náboženskej skúsenosti'''

 

No v každom prípade človek musí zaujať postoj: prijať alebo odmietnuť. Náboženský zážitok nás vyzýva, stavia pred nás mravné požiadavky. Núti nás, aby sme ho brali vážne. Vyzýva nás, aby sme očistili svoj život. Ak človek nenasleduje túto výzvu, môže stratiť náboženskú skúsenosť - zostane mu však pocit, že je chudobnejší. Človek sa môže dokonca pokúsiť zničiť Posvätno a náboženskú skúsenosť. Celkom sa mu to nikdy nepodarí, lebo tu ide o základný prvok ľudskej existencie.

 

''2. Symbolický charakter vecí''

Človek vníma tvar vecí: celostným poznaním. Tvar vecí, to nie je len telo, ale prejav vnútra bytosti: napr. tvár človeka.

 

 

Podobne to chápe Augustín: za vecami stojí „regula aeterna“, večný praobraz; z neho vyžaruje „lux mentis“ do hľadiaceho a vnímajúceho ľudského ducha a vyzdvihuje ho spolu s vecou do onej otvorenosti, ktorú nazývame pravdou. Všetky idey sú svojím pôvodom zjednotené v božskom Logose. A tak ich vyžarovanie zmyslu je vlastne Božím sebadosvedčovaním: Boh cez ne zjavuje seba.

 

''3. Existenciálna hodnota náboženskej skúsenosti''

Naznačený charakter existenciálnej hodnoty značí však ešte niečo viac. V náboženskej skúsenosti Posvätno nie je len jednoducho „tu“: má nielen svoj zmysel, ale i svoj smer. Smeruje k človekovi, ktorý prežíva túto skúsenosť. Oslovuje ho, vyzýva ho, aby sa aj on stvoril. Dotýka sa jeho normatívneho stredu svedomia. Náboženská skutočnosť umožňuje účasť, stretnutie, spoločenstvo, naplnenie. To všetko značí: náboženská skúsenosť tvorí „cestu“. Ona nielen ukazuje cestu ako nejaká logika možného vnútorného pohybu, nielenže vedie po nej: ona sama ju utvára, stavia cestu pre každého v jej jedinečnosti. Tvorí „dejiny“, dejiny každého nábožensky žijúceho v jeho osobitosti, rozdielne od svetských dejín. Náboženská skúsenosť otvára tiež svoj „svet“. Preto na každom kroku náboženskej skúsenosti sa objavuje fenomén prestupu, prechodu do toho „iného“: obrátenie, zrieknutie, odlúčenie, znovuzrodenie...

 

''4. Postoj človeka k Svätému Bohu''

„Sväté veci“ sú tie, ktorých sa nesmie dotýkať a ani sa k nim približovať inak, iba dodržiavaním podmienok obradnej čistoty. Sú poznačené zvláštnou silou, tajomnosťou i dôstojnosťou, ktoré svedčia o nadprirodzenosti. „Sväté veci“ vyvolávajú pocity nadšenia a fascinácie, ktoré dovoľujú človekovi uvedomiť si vlastnú malosť pred „Numinosum“.

 

'''II. Zjavenie Božej svätosti a veleby v Starom zákone'''

''1. Boh svätý, vznešený a velebný''

 

Boh je svätý a zjavuje sa ľuďom ako svätý. Aby mohol človek dôstojne uctiť svätého Boha, Boh sa mu ukazuje ako svätý vo svojej sláve. Túto svätú slávu zjavuje Boh už v diele stvorenia, osobitne ju zjavil vyvolenému ľudu pri uzavretí Zmluvy na Sinaji a vo víziách prorokov. Nakoniec sa Boh zjavil Svätý vo svojom svätom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý nám daroval svojho Svätého Ducha, aby sme i my boli svätí a nepoškvrnení. Milosťou Ducha Svätého sa Božia láska darúva ľuďom, víťazí v nich nad hriechom a všetko vnútorne posväcuje: ľudí, miesta i časy.

Teda Božia svätosť vo svetle starozákonného zjavenia obsahuje všetko, čím Boh je v plnosti svojho života, moci, slávy a dobroty. Svätosť nie je len jedným prívlastkom Božím, ale označuje samého Boha. Preto jeho Meno je sväté, nesmie sa vysloviť nadarmo, neúctivo (Ex 20,7). Tí však, čo sú verní Pánovi a vyčkávajú ho, dôverujú v jeho sväté meno(Ž 33,21). V Starom zákone meno Jahve a Svätý sú synonymá (Ž 71, 22; Hab 3,3; Iz 5,24). Preto tiež, keď Jahve prisahá na seba samého, prisahá na svoju svätosť (Am 4,2).

 

''2. Prítomnosť svätého Boha vo vyvolenom ľude''

Svätý Boh svojou prítomnosťou posväcuje svoj ľud, jeho krajinu, stánok zjavenia, chrám: vyhradzuje si osoby (kňazov, levitov, prvorodených, prorokov), obetné dary a určité časy (soboty, sviatky, jubilejné roky). Toto všetko sa zasväcuje Bohu osobitnými obradmi: osoby a veci sa stávajú posvätnými podľa toho, ako silno sú zviazané s úctou Boha. No svätosť týchto osôb a vecí nie je to isté, čo svätosť Boha. Treba rozlišovať medzi pravou svätosťou, ktorá je vlastná Bohu, a posvätením, ktorým sa určité veci a osoby vyberajú z profánneho života a určujú pre kultové uctievanie Boha.

 

''3. Izrael - svätý ľud''

 

Proroci osobitne prízvukujú, že na to, aby sme sa Bohu páčili, nestačia samotné obety za hriechy: "Obmyte, očistite sa, odstráňte spred očí zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému..." (Iz 1,16n) Prikázanie svätosti: "Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!" (Lv 19,2) žiada nielen kultovú, rituálnu čistotu, ale hlavne svätosť života podľa Božieho zákona. Na to sa zameriava aj sapienciálna literatúra a žalmy. Bázeň pred Bohom je postoj, ktorý vyvoláva Božia svätosť v srdciach veriacich: "Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán: šťastný človek, čo sa utieka k nemu. Vy, jeho svätí, bojte sa Pána, veď bohabojní núdzu nemajú." (Ž 34,9n)

'''III. Boh zjavuje svoju svätosť v Ježišovi Kristovi'''

 

Teda Ježišova svätosť nie je len mravnou svätosťou, akou sa vyznačovali svätí mužovia Starého zákona. Je to svätosť Božia, svätosť Syna, ktorý môže Boha osloviť: „Svätý Otče...“ (Jn 17,11). Ježiš je svätý bytostne, svojou božskou prirodzenosťou: potom i jeho ľudská prirodzenosť hypostatickým spojením je svätá a hodna úcty. A cez ňu posväcuje i nás: „Pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení...“ (Jn 17,19)

 

''2. Ježiš zjavuje svätosť Otca''

 

Boha v jeho tajomnej svätosti nikto nikdy nevidel: zjavil nám ju jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom (porov. Jn 1, 18). Boží Syn prišiel na svet zjaviť nie svoju svätosť, ale svätosť Otca, podobne ako prišiel plniť vôľu svojho Otca (Jn 5,30). Ohlasuje Božie kráľovstvo, v ktorom sa má „posvätiť meno Otcovo“ (Mt 6,9). Vnútorne ho stravuje horlivosť za dom Otca, za jeho posvätnosť, preto vyháňa z chrámu predavačov (Jn 2,13-17). Ohlasuje blaženstvo čistých srdcom, lebo oni uvidia Boha, v jeho svätosti a velebe. No najviac nám zjavuje svätosť svojho Otca vo svojej modlitbe: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme.“ (Mt 11,25) „Svätý Otče, zachovaj i vo svojom mene...Posväť ich pravdou...pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn 17,11-19) Ježiš nám zjavuje Otcovu svätosť v jej nedostižnej velebe i v jej hrejivej blízkosti ľudskému srdcu. Božia svätosť nie je ničivou silou, ale vznešenou velebou nášho Otca, ktorý nás miluje a posväcuje. Úcta k svätému Bohu sa stáva synovskou úctou, a svätý Boh sa k nám skláňa ako milujúci Otec.

 

''3. Ježiš posiela Svätého Ducha''

 

Tento príklon a objatie Božej svätosti sa uskutočňuje v Duchu Svätom. Ježiš, Svätý Boží, prisľubuje účasť na Božej svätosti v Duchu Svätom: „Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko...“ (Jn 14,26). V ňom sa uskutoční to posvätenie v pravde, o ktoré sa modlí Ježiš pred umučením (Jn 17, 19). Zoslaním Ducha Svätého sa Božia láska natrvalo vyliala na tento svet a rozlieva sa v našich srdciach (porov. Rim 5,5). Spoločenstvo veriacich je svätou Cirkvou, naplnenou darmi a charizmami Ducha Svätého. Prítomnosť Ducha Svätého a jeho posväcujúce sily je v Cirkvi trvalá: Cirkev je Božím chrámom, v ktorom sa vzdáva Svätému Bohu dokonalý kult: Kristova obeta posväcuje veriacich a dáva im skutočnú svätosť. V Duchu Svätom sú veriaci „povolaní svätí“ (Rim 1,7).

 

'''IV. Boh nám dáva účasť na svätosti v Kristovej Cirkvi'''

Účasť na Božej svätosti sa nám dostáva v spoločenstve svätých, vo svätej Kristovej Cirkvi. „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu... svätú a nepoškvrnenú.“ (Ef 5,25nn) Sv. Peter privoláva veriacim: „A dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva... Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ...“ (1 Pt 2,5-9) Preto už od apoštolských dôb patrí do vyznania viery aj viera „vo svätú Cirkev“. Veď ona je tajomným telom Krista, Svätého Božieho. Oživuje ju Ježišov Svätý Duch. Je Nevestou Kristovou, ktorá v Duchu Svätom očakáva príchod Ženícha. Ona rodí pre život nové sväté pokolenie: krstom privádza na svet Božie deti. Kresťania nemajú svätosť iba prechodne, ale sú svätí bytostne, majú v sebe trvalý zdroj Božej svätosti, ktorým je Duch Svätý, prebývajúci v nás ako v Božích deťoch: v ňom voláme k svätému Bohu: „Abba, Otče“ (Rim 8, 15-18). Táto Božia svätosť v nás sa nazýva posväcujúca milosť: iba silou tejto darovanej, milostivej svätosti sme uschopnení žiť sväto, mravnou svätosťou kresťanského života.

 

''2. „Buďte svätí, lebo Ja som svätý“''

Toto tajomstvo povolania ku svätosti je také významné pre život Cirkvi, že otcovia Druhého vatikánskeho koncilu mu venovali osobitnú kapitolu v dogmatickej Konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium. Boh nás povolal ku svätosti v Ježišovi Kristovi, Synovi Božom, ktorý sa s Otcom i Duchom Svätým zvelebuje ako „jediný Svätý“. On si pridružil Cirkev ako svoje telo a zahrnul ju darmi Ducha Svätého na Božiu slávu. Preto sú v Cirkvi všetci povolaní ku svätosti. Pán Ježiš, božský učiteľ a vzor všetkej dokonalosti, hlásal všetkým svojím učeníkom bez rozdielu v každom životnom povolaní svätosť života, ktorej on sám je pôvodcom a zavŕšením (Mt 5,48). Keďže sa však v mnohom všetci prehrešujeme (Jak 3,2), neprestajne potrebujeme Božie milosrdenstvo a musíme sa každodenne modliť: „a odpusť nám naše viny“ (Mt 6,12). Svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. O dosiahnutie tejto dokonalosti sa majú veriaci usilovať všetkými silami podľa miery, ktorou ich obdaroval Kristus, aby sa stali podobnými jeho obrazu, vo všetkom podrobení Otcovej vôli. Takým spôsobom svätosť Božieho ľudu dozreje v hojné ovocie, ako to skvele dokazujú cirkevné dejiny životmi toľkých svätých (LG 39-40).

 

''3. Úcta a adorácia svätého a velebeného Boha''

Účasťou na posvätnej liturgii a na celom živote svätej Cirkvi sa pripravujeme na Pánov príchod, na definitívne zjavenie Božej svätosti: vtedy sa Cirkev objaví ako „sväté mesto“, nový Jeruzalem (Zjv 21,2) a Pán Ježiš bude oslávený vo svojich svätých (2 Sol 1,10; 2,14). Také je tajomstvo nedostupnej Božej svätosti, darovanej ľuďom.