Dogmatika/Teologická antropológia: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d KuBOT premiestnil stránku Dogmatika: Teologická antropológia na Dogmatika/Teologická antropológia: Robot zmenil pomenovanie článku podľa Wikibooks:Názvoslovie |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 1:
==ÚVOD==
Náš teologický pohľad na človeka je inšpirovaný antropológiou konštitúcie „ Gaudium et spes“, ktorá objasňuje tajomstvo človeka v Kristovom svetle: „Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania“ (b.22). Kristus pre nás nie je len zjavovateľom Otca. Odhaľuje tiež tajomstvo človeka a uskutočňuje jeho budúcnosť. Kristova história je postupným zjavovaním tajomstva človeka, a preto nás „tajomstvá Kristovho tela“ vedú do tajomných hlbín smrti a utrpenia a osvecujú netušené obzory lásky.
Výklad človeka vo svetle Kristovom odlišuje teologickú antropológiu od všetkých ostatných vied, ktoré sa snažia spoznať človeka a jeho definíciu. Nechce však tieto vedy nahrádzať, len odhaľuje tajomstvá, ktoré sú neprístupné ľudskému rozumu. Vo svojom najčistejšom obsahu nie je teologická antropológia „pohľadom“ na človeka, náukovou sústavou. Je to vedecké nazeranie tajomstva človeka vo svetle toho, čo sa už skutočne stalo v Kristovi. Dáva sa viesť Božím slovom, ktoré jediné nás môže voviesť do tajomného obsahu udalostí Kristovho života. Ale Božie slovo nie je pre teologickú antropológiu „náukou“, ale zjavením odhaľujúcim Krista a tajomstvo jeho „tela“.
Naše úvahy o človeku sú rozdelené do štyroch základných častí, ktoré sa zhodujú so štyrmi momentmi uskutočňovania tajomstva spásy: predurčenie (1.kap.), stvorenie a hriech (2. – 5.kap.), ospravedlnenie a život v milosti (6. – 7.kap.), smrť a večný život (8.kap.). Tento skôr dogmatický výklad bude doplnený v morálnej časti antropológie, ktorá je pre našu úvahu rovnako podstatná. Obe časti rozdeľujeme len z metodologických dôvodov.▼
▲
==PREDURČENIE V KRISTOVI==
Dejiny spásy sú hlavne dejinami „veľkých Božích skutkov“, „magnalia Dei“. Ich tajomný obsah závisí od Božích spásonosných činov a od postupného zprítomňovania sa Boha v dejinách a vo svete. Preto sa dajú zmysel a význam celých dejín – sveta i človeka – objasniť len vo svetle Božích spasiteľných úmyslov. Z tohto dôvodu nás pohľad na večné predurčenie vovádza do teológie človeka a jeho dejín. Prvý článok rozoberá večné predurčenie, pokým druhý vysvetluje večný pôvod tzv. dejinnospásnej dialektiky medzi láskou a hriechom.
===Človek vo večnom tajomstve===
a) Svätý Pavol je prvým teológom predurčenia, pretože do hĺbky vysvetľuje večný plán spásy ľudstva. Predkladá nám rozmanité výrazy, ktoré nás uvádzajú do večného tajomstva spásy. Výraz „rada svojej vôle“ (orig. „úradek vůle“) (boule tou thelématos, consilium voluntatis, Ef 1,11) nás oboznamuje o tom, že plán spásy závisí na večnej Božej múdrosti a na jeho láske. Výraz Božie „dobrotivé rozhodnutie vôle“ (eudokia, beneplacitum, Ef 1,5.9) zdôrazňuje nezaslúženosť (gratuitas) spásy, ktorá má svoj pôvod v Božej vôli, ktorá chce milovať. Zatiaľ čo slovom „rozhodnutie“ (Rim 8,28; Ef 1,11) apoštol poukazuje na neodvolateľné a účinné Božie rozhodnutie, na ktorom závisí postupné uskutočňovanie spásy v Kristovi. Ďalej je reč o Bohu, ktorý vo večnosti „predpoznáva“ človeka (Rim 8,29; 11,2), „vyvoľuje“ ho (Ef 1,4) a „predurčuje“ (Rim 3,29; Ef 1,5.11). Výraz „tajomstvo“ je asi najčastejšie a zvlášť dnes najobľúbenejšie v teológii, ktorá chce očistiť / oprostit- v orig./ uvažovanie o večnom Božom pláne od častých fatalistických prvkov istej teológie predurčenia. „Tajomstvo“ je plán, ktorý pojal Boh od večnosti, ale zjavil ho až v evanjeliu: totiž že spasí všetkých ľudí bez rozdielu rasy, zhromaždí ich v Kristovi a dá im účasť na jeho zmluve s Otcom (Ef 1,9; 3,4n; Kol 1,26n; Rim 16,25n; 1Kor 2,7).Prekrásna doxológia listu Efezanom objasňuje rozmery večného „tajomstva“ a jeho „ekonómie“ v dejinách spásy. V tomto texte nájdeme takmer všetky spomenuté výrazy :
Řádek 49 ⟶ 38:
V ňom, veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle, aby sme boli na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista.“ (Ef 1,3-12)
Je to pieseň múdrosť a večnú lásku Boha, ktorý chce zjednotiť všetky stvorenia v Kristovi a chce byť Kristom a jeho Cirkvou milovaný. Preto si volí svojho Najmilšieho, jediného skutočného „partnera“ božskej Lásky a jediného Sprostredkovateľa dialógu medzi Bohom a ľudstvom. V Kristovi si Boh volí a predurčuje celé ľudské pokolenie s jeho dejinami a s jeho svetom. Predurčenie v ňom má všeobecný rozsah, pretože Kristus je Prostredníkom všetkých ľudí a Boh v ňom chce milovať to , čo stvoril, a chce byť milovaný všetkými tvormi v Kristovi. Cieľom predurčenia je účasť ľudského pokolenia na Kristovom „synovstve“, na jeho živote pre Otca, na jeho láske a zmluve s Otcom. Toto tajomstvo večnej Božej lásky sa uskutočňuje celkom isto , pretože závisí hlavne na Otcovi, ktorý prináša svetu spásu v Kristovi, a to jeho smrťou a zmŕtvychvstaním.
Pozornosť si zasluhujú štyri témy:
Řádek 69 ⟶ 56:
Táto náuka zavádza do názoru o predurčení istú formu fatalizmu, lebo rozdelenie ľudského pokolenia závisí od Boha, jeho odvekého rozhodnutia, ktoré neodvolateľne stanoví počet vyvolených a ostatných ponechá večnému zatrateniu. O osude človeka neomylne rozhoduje večné Božie zaľúbenie (orig. zalíbení ) . Dejiny nemôžu nič zmeniť, pretože nemôžu dať človeku milosť a nemôžu ho oslobodiť od hriechu. Ľudia opustení Bohom sa nevyhnutne zatracujú...
c) Teória sv. Augustína vyvolala silné reakcie, pretože viac menej výslovne popierala univerzalizmus spásy, ktorý hlása Sväté písmo zvestuje ho celá predošlá generácia, zvlášť grécky Otcovia. Avšak postupne sa augustinovskej teológii predurčenia podarilo preniknúť do latinskej teológie zásluhou žiakov sv. Augustína (Prosper z Akvitánir), ktorí opravili najobtiažnejšie body náuky svojho učiteľa a ukázali, že existuje istý vzťah medzi odvekým Božím vyvolením a ľudskou slobodou.
Řádek 84 ⟶ 71:
Zdá sa však, že východzím bodom teológie predurčenia nie je teologický pojem večného vyvolenia, ale univerzalizmus spásy, ktorý hlása Sväté písmo, a predovšetkým svätý Pavol. Boh chce spasiť všetkých ľudí, všetkých vyberá skrze Krista, všetkých skrze neho predurčuje. Ak teológia prijme tento názor, bude mať nový problém – ako vysvetliť skutočnú možnosť večného zavrhnutia. Jeho uspokojivé riešenie musí pravdepodobne vychádzať z názoru, že predurčenie existuje spolu s úradkom o dopustení o dopustení hriechu: Boh volí všetkých ku spáse, ale „volí“ tiež všetkých ku skutočnej možnosti hriechu a zavrhnutia.
e)V súvislosti s teológiou predurčenia sa tiež rozvíja teológia zavrhnutia. Sv. Augustín svojou náukou o nevyvolení pripravil pre teologické špekulácie o vzťahu medzi večným Božím predpoznaním a večným zavrhnutím. Učiteľ milosti odôvodňoval večné nevyvolenie poukázaním na Božiu dobrotu, ktorá sa chce prejaviť nie len ako milosrdenstvo, ktoré spasí hriešnych, ale tiež ako spravodlivosť, ktorá trestá hriech. Preto Boh, ktorý chce dať najavo svoju spravodlivosť, ponechá veľa ľudí v „mase hriešnikov“, nechá ich zahynúť a chystá pre nich večný prejav svojej trestajúcej spravodlivosti. ( Klasický text sa nachádza v De civitate Dei, XXI, 12. )
Řádek 94 ⟶ 79:
Tento názor na zavrhnutie sa ustálil v tomistickej škole, zatiaľ čo skotistická a molinistická škola hladali iné cesty ako vysvetliť zavrhnutie aby zodpovedalo Božiemu milosrdenstvu a Božej spravodlivosti. Ich námaha nepriniesla veľa ovocia, pretože vychádzali z Augustínovej náuky o počte vyvolených podľa Božej ľubovôle. Kto prijme tento pojem večného vyvolenia, pripúšťa nakoniec istú formu predchádzajúceho zavrhnutia, pretože vyvolenie niektorých ľudí ku spáse znamená nutne nevyvolenie ostatných.
g) Učenie magistéria predpokladá existenciu predurčenia a večného zavrhnutia. Nepodáva nám však dogmatickú definíciu. Problém predurčenia zostáva dnes, rovnako ako v 5. st., otvorenou otázkou. Učiteľský úrad obhajuje prvú iniciatívu Boha v predurčení a jeho nezaslúženosť ( ES 345, 397, 625-659, 685). Tiež však učí, že človek má prvú iniciatívu v uskutočňovaní svojej záhuby, a reaguje na všetky preháňania pseudoaugustinianizmu, ktoré doháňajú učenie o počte vyvolených do najkrajnejších dôsledkov (ES 1536, 1540, 1541, 1556, 2409n, 2417, 2419, 2430).
Řádek 109 ⟶ 92:
* Kristus, chcený Otcom, nie je len Spasiteľom, v ktorom sa uskutočňuje večná a tajomná plnosť teandrickej (bohoľudskej) lásky. Je tiež Vykupiteľom vyslobodzujúcim ľudstvo od všetkých foriem nadvlády hriechu, od smrti a od utrpenia. Kristovo predurčenie zahrňuje preto i prípravu na jeho výkupné poslanie. Takáto príprava vyžaduje zahrnutie ľudského pokolenia pod vládu hrešiteľnosti, smrti a utrpenia. Boh chce výkupnú lásku premáhajúcu hriech tým, že prežíva utrpenie a smrť. Preto bolo všetko tvorstvo podrobené z Božej vôle záhadnej „márnosti“, ktorá je zjavná v ustavičnej možnosti hriechu a záhuby, v možnosti smrti a rôznych formách utrpenia (v tom zmysle vysvetľujeme povestný text Rim 8,19-25).
*Zavrhnutie je dôsledkom Božej slobody, ktorá nemôže mať nič spoločného s hriechom, ale ho odmieta a zavrhuje. Človek sa stane predmetom konečného zavrhnutia len keď sa neodvolateľne odlúči od Krista, ktorý jediný môže spasiť hriešnikov od Božieho „hnevu“. K definitívnemu odlúčeniu človeka od Krista dochádza v okamžiku smrti; preto je neodvolateľné zavrhnutie pre človeka žijúceho v dejinách len možnosťou založenou na jeho hrešiteľnosti.
*Predurčenie nevylučuje ani neochromuje ľudskú slobodu, ale volá človeka k pravej slobode, pretože ho určuje k láske. Človek je dokonale slobodný, keď premôže hriech a rozhodne sa definitívne pre lásku. Takáto sloboda je určením pre človeka, ktoré mu dal Boh, pretože chce, aby sme ho milovali.
*Božia blahovôľa, ktorej stredom je Kristus, univerzálny prostredník, má v sebe skutočnú možnosť spásy pre všetkých. Je založená na tom, že človek bol stvorený pre Krista. Jej uskutočnenie však závisí od Boha, ktorý v Kristovi vykupuje svet a dáva mu spásu. Každý tvor je určený ku spáse v Kristovi, pretože všetci v ňom boli stvorení. Každý tvor je vykúpený a spasený v Kristovi, pretože Kristus je Spasiteľ sveta (Ef kap. 2).
• Nádej nevylučuje úzkosť a neistotu, pretože úradek o predurčení existuje spoločne s úradkem o odpustení hriechov. Podľa neho sú všetci ľudia skutočne ohrození hriechom a zavrhnutím. Všetci sme predurčení k večnej plnosti lásky, ale všetci žijeme v ustavičnej možnosti, že lásku neodvolateľne stratíme. Boh nám dáva možnosť hriechu, dopúšťa pokušenia, pripravuje nám „skúšky“ (utrpenie a smrť), ktoré sa môžu ľahko zmeniť na kameň úrazu. Tieto stránky ľudskej prirodzenosti prezrádzajú hlbokú krehkosť a zraniteľnosť človeka a nútia nás hľadieť do budúcnosti s úzkostnou neistotou. V súvislosti s hriechom táto neistota ľahko takmer udusí nádej v Boha Budúcnosti. Viera však môže zvládnuť i temné stránky ľudského osudu, pretože Boh určil, aby sa i pomocou hriechu a smrti uskutočňovala spása: dobre vieme, že Boh pôsobí, aby všetko - dokonca i hriech – napomáhalo k dobrému tým, ktorých miluje.
Řádek 130 ⟶ 113:
Ako je napísané: "Pre teba nás usmrcujú deň čo deň,pokladajú nás za ovce na zabitie." Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,31-39).
==„Dialektika“ lásky a hriechu v dejinách spásy==
▲ V predošlom rozbore sme sa často dotkli problému hriechu a zatratenia. Neuvažovali sme však o vzťahu medzi večnou Božou blahovôľou a tajomstvom neprávosti. Prítomnosť hriechu v dejinách spásy a stála hrozba večnej záhuby vyvolávajú dôležité problémy: 1) Predovšetkým sa môžeme spýtať: aký je vzťah medzi predurčením ku spáse a dopustením hriechu? 2)V kristológii sa diskutuje o vzťahu medzi večným predurčením Krista a Adamovým hriechom a hľadá sa dôvod vtelenia. 3) Tieto dva problémy spája jeden spoločný záujem, totiž vypátrať pôvod hriechu, utrpenia a smrti v dejinách.
▲ Druhý problém už bol objasnený v súvislosti s učením o Kristovi. Tretí bude vysvetlený neskôr, keď budeme hovoriť o pôvode človeka. Obmedzíme sa teda na vysvetlenie vzťahu medzi predurčením a dopustením hriechu. Stále však budeme mať na zreteli náuku o Kristovom prvenstve vo večnom vyvolení a znepokojujúcu otázku o pôvode zla.
a) Už sme poznamenali, že vo večnom tajomstve existuje vedľa všeobecného predurčenia ku spáse tiež všeobecné dopustenie hriechu. Táto „koexistencia“ je odôvodnená vyvolením Krista: Otec chce, aby Kristovo poslanie zahrňovalo výkupný rozmer, preto pripravuje nutné podmienky k uskutočneniu vykúpenia. Svojim úradkem o dopustení hriechu stavia celé ľudské pokolenie pod nadvládu hrešiteľnosti, ktorá znamená reálnu a neustálu možnosť hriechu a večného zavrhnutia, a okrem toho tvorí prirodzenosť človeka nevyhnutne podrobenou utrpeniu a vystavenou možnosti smrti.
Řádek 158 ⟶ 139:
Kľúč k pochopeniu tohto dejinne spásneho zákona nachádzame vo večnej Božej blahovôli. Môžeme hovoriť o istom „dialektickom“ postoji Boha voči človeku, pretože vo večnej blahovôli existuje otcovská láska spolu s úradkem o dopustení hriechu a tým i s vôľou podrobiť človeka „skúške“ smrti a utrpenia. Keď svätý Pavol hľadel na situáciu svojho ľudu v dejinách spásy, vravel o Božích „nevyspytateľných súdoch“ a „nevystopovateľných cestách“. Boh uzatvára všetkých pod nadvládu hriechu, pretože chce zjaviť všetkým svoje milosrdenstvo (Rim 11,32; kapitoly 9-11 Listu Rimanom sa zamýšľajú nad tajuplnou Božou vôľou, ktorá chce spasiť všetkých ľudí, ale najprv ich všetkých uvádza pod nadvládu tajomstva neprávosti).
g) Nutným dôsledkom dopustenia hriechu je hrešiteľnosť ľudstva; hrešiteľnosť, ktorá sa prejavuje v žiadostivosti a pokušeniach. Tajomstvo neprávosti sa objavuje na začiatku dejín ako skutočná možnosť hriechu a zavrhnutia. Ustavičná hrozba hriechu je chcená Bohom. V dejinách spásy existuje stále napätie medzi pozvaním k láske a pokušením k hriechu. Toto napätie je najhlbšou formou dejinnospásnej dialektiky.
Řádek 174 ⟶ 155:
Tieto rozmery sú závislé od Božej blahovôle , v ktorej je obsiahnuté vyvolenie k láske a súčasne i úradek o odpustení hriechu. Každý človek žije v očakávaní plnosti lásky a pod hrozbou jej večnej straty.
k) Realistický názor na ľudské určenie vyžaduje prijatie dejinnospásnej dialektiky. Boh predurčuje človeka k láske prežívanej za ustavičného premáhania hriechu v utrpení a smrti. Týchto niekoľko slov vyjadruje celý záhadný a bolestný obsah ľudskej existencie Otcom povolanej k bytiu. V Otcovej blahovôli koexistuje láska s úradkem o odpustení hriechu.
Řádek 190 ⟶ 171:
Každá situácia dejín spásy a každý okamih ľudského života sú ovládané dvojakým povolaním: výzvou k plnosti lásky a pokušením, ktoré tiahne k „prázdnote“ hriechu. Boh a spasiteľné vzoprenie sa slobody chcú uskutočňovať v každej chvíli budúcnosť lásky. Titanské vzoprenie sa slobody speje v každej situácii k záhube. Tajomstvo neprávosti zanecháva svoju pečať v dejinách spásy a v každom okamžiku života, ale konečnú pečať dáva tajomstvo lásky.
* VLADIMÍR BOUBLÍK, ''Teologická antropologie,'' Karmel.nak. K.V., 2001, 9-29.▼
▲Pôvodný zdroj:
▲*VLADIMÍR BOUBLÍK, ''Teologická antropologie,'' Karmel.nak. K.V., 2001, 9-29.
{{Dogmatika}}
|