Modlitby/Adorácia: Rozdiel medzi revíziami

Cirkev v celej histórii uctieva Eucharistiu. Vzdáva je pravý kult, ktorý patrí jedine Bohu. Do 11. storočia bola úcta veriacich voči Sviatosti oltárnej prejavovaná prevažne pristupovaním k svätému prijímaniu. Aj uchovávanie Eucharistie bolo v cirkevnom staroveku výlučne zamerané na sväté prijímanie. Kresťanský starovek smeruje k tomu, aby sa eucharistický Kristus stal pokrmom. Tu však treba jasne zdôrazniť to, že Cirkev nikdy nepopierala a nepochybovala o reálnej a podstatnej Kristovej prítomnosti v Eucharistii. Túto prítomnosť vždy považovala za prostriedok posvätenia, ktoré pôsobí. Zmena chápania Eucharistie, ktorá nastala v 11. storočí, tvorí základ pre rôzne eucharistické úcty. Jednou z nich je aj adorácia. V niektorých rehoľných regulách sa dokonca spomínajú predpisy, aby sa rehoľníci aj v duchu klaňali telu a krvi Kristovej položenej na oltári.1

 

Primát uctievania Eucharistie ako trvalej prítomnosti nad prijímaním trval až po Pia X. (r. 1905), respektíve až po Druhý vatikánsky koncil.

 

Každý prejav úcty veriacich k Eucharistii adoráciou nielenže vychádza z mnohých predpokladov a okolností, ale má aj hlboký cieľ a zmysel. Jednoznačne je potrebné konštatovať, že jediným dôvodom adorácie je viera v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Hlavným symbolom toho, čo sa odohrávalo v dejinách kresťanstva ohľadom vzdávania úcty Bohu poklonou je fakt, že Eucharistia je Sacramentum permanens. Eucharistii patrí úcta latrie, lebo je to pravý Boh, pravý Emanuel - Boh s nami,3 ale vždy treba mať na pamäti cieľ tohoto kultu. Pri definovaní cieľa a charakterizovaní hlavných cieľov adorácie treba vždy myslieť na slová Pána Ježiša, ktoré vyslovil pri ustanovení Sviatosti lásky: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo", „…pite z neho všetci, toto je moja Krv novej zmluvy, ktorý sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov." (Mt 26, 26 - 28) Pán Ježiš teda ustanovil Sviatosť oltárnu, aby sa v nej obetoval a stal sa pokrmom. Z toho vidieť, že každé slávenie Eucharistie má obetný charakter a je plnou účasťou na nekrvavej obete Ježiša Krista, ktorá sa koná na oltári - je svätým prijímaním.

 

A napokon, nie menej podstatným a dôležitým cieľom klaňania sa Sviatosti oltárnej je to, že keď veriaci vzdávajú úctu Kristovi svojmu Pánovi, skusujú jeho dôvernú blízkosť, otvárajú pred ním svoje srdce a prosia za seba, za všetkých svojich blízkych, za pokoj a spásu sveta. S Kristom obetujú v Duchu Svätom celý svoj život Otcovi a z toho obdivuhodného spojenia zveľaďujú si vieru, nádej a lásku. Takto živia v sebe tie vnútorné spásne predpoklady, s ktorými môžu primerane a zbožne sláviť Pánovu pamiatku a často prijímať chlieb, ktorý nám daroval Otec.10 Svätý Otec Ján Pavol II. sa vyznáva vo svojej poslednej encyklike: „Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Ak má dnešné kresťanstvo charakterizovať predovšetkým umenie modlitby, ako potom necítiť novú potrebu dlhšie sa utiahnuť v duchovnom rozhovore, v tichej adorácii, v postoji lásky pred Kristom, prítomným v Najsvätejšej sviatosti? Koľkokrát, moji milí bratia a sestry, som mal túto skúsenosť a načerpal som z nej silu, potechu a podporu!"11

 

Najsvätejšou sviatosťou je Eucharistia, lebo v nej je vždy prítomný Ježiš Kristus. Je vrcholom celého kultu a kresťanského života. Preto veriaci majú mať najsvätejšiu Eucharistiu v najväčšej úcte. Táto úcta sa prejavuje nielen účasťou na slávení najsvätejšej Obety a svätým prijímaním, ale aj poklonou.12

 

V encyklike Eclesia de Eucharistia upozorňuje: „Jestvujú mnohé miesta, kde možno pozorovať takmer úplné zanechanie eucharistickej úcty a adorácie. K tomu sa v jednom či druhom cirkevnom kontexte pripájajú formy nesprávnej úcty, ktoré ešte viac prispievajú k zoštíhleniu praxe viery a katolíckej náuky o tejto obdivuhodnej sviatosti… a sviatosť Eucharistie sa zužuje na samotnú účinnosť ohlasovania. Eucharistia je priveľký dar, než aby mohla znášať nejasnosti a zužovanie jej významu. Dúfam, že táto encyklika bude môcť účinne prispieť k rozptýleniu doktrinálnych nejasností a neprijateľných praktík, aby Eucharistia mohla naďalej žiariť v celej kráse svojho tajomstva."23

 

Súkromná adorácia je klaňanie sa jednotlivých veriacich Kristovi prítomnému vo Sviatosti oltárnej osobitne, čiže mimo spoločných pobožností. Je to vonkajší prejav viery človeka v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii.

 

Najvhodnejším miestom na uchovanie Eucharistie je adoračná kaplnka (kaplnka Sviatosti oltárnej). Do tejto kaplnky by mali mať veriaci možnosť ísť sa modliť a klaňať Bohu v ktorúkoľvek hodinu dňa. A ak naozaj nie je možné dosiahnuť tento ideál, duchovní pastieri sa majú postarať o to, aby veriaci mali príležitosť venovať sa súkromnej modlitbe pred Eucharistiou aspoň niekoľko hodín denne. Zvlášť osoby zasvätené Bohu sa majú podľa možností klaňať denne samému Pánovi prítomnému vo Sviatosti.32

 

Za verejnú adoráciu sa považuje taká, keď sa zídu veriaci na posvätnom mieste, aby sa spoločne klaňali Kristovi prítomnému vo Sviatosti oltárnej. Týmito posvätnými miestami sú kostoly alebo kaplnky, v ktorých sa uchováva Eucharistia. Podľa zásad stanovených zákonnou autoritou a inštrukciou Eucharisticum mysterium sa vrelo odporúča nielen súkromná, ale aj verejná eucharistická úcta mimo svätej omše, veď eucharistická obeta je vrchol a aj zdrojom celého kresťanského života.33 Pri usporiadaní takýchto verejných pobožností treba brať do úvahy úpravy Druhého vatikánskeho koncilu o zachovávaní vzťahu medzi liturgiou a inými formami pobožností, ktoré sa nepočítajú ako liturgické.34 Tieto pobožnosti treba so zreteľom na liturgické obdobia usporiadať tak, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, aby sa od nej určitým spôsobom odvodzovali a k nej ľud privádzali, pretože ona ich svojou povahou ďaleko prevyšuje.35